Stojíš v okne, do diaľky hľadíš,
očami krajinu pomaly hladíš.
Pohneš sa pomaly opäť ty dovnútra,
a v tvojom srdci zas nálada ponurná.

Sedíme obaja v tej istej miestnosti,
sťa veľké krajiny, silné to mocnosti.
Ty svojim telom mi línie rúcaš,
odvahu moju stále ty skúšaš.

Kiež by som odraziť útok tvoj mohol,
na chabú obranu celý sa zmohol.
Už keď si myslíš že koniec môj nastáva,
v srdci mi začne viať tá biela zástava.

Pre mnohých symbol sťa najväčšia zbabelosť,
pre iných sloboda, múdrosť či udatnosť.
Opäť sa raz vzdávam tej tvojej prevahe,
účinným zbraniam, kráse a odvahe.

Pomaly odchádzam s tou hlavou sklonenou,
s veľkými stratami, s armádou zronenou.
O nič už pokušat sa ja už nebudem
Na dnešnú prehru dúfam,že zabudnem.

Opäť si pri okne, do diaľky hľadíš,
a telom ďalšiu obeť zas vábiš….