Myslel si, že sa ti nemôže stať,
trhať si vlasy, a stále sa potkýnať.
Chce sa ti život len do ruky vziať,
dušu i telo diablovi odovzdať.

Kde je to svetlo, čo každý ti sľúbil?
kde je ten raj, do ktorého bys vstúpil?
Je tu len sivo, čierne a chladne,
a tvoja duša tak hlboko na dne.

Opäť si preberáš celý svoj život,
každý ten obrázok obzeráš clivo.
Hľadáš ten okamih čo život ti zmenil,
čo teraz po rokoch dušu ti zranil.

Veď máš aj priateľku, rodinu, prácu,
no život za teba oni žiť nechcú.
Je to len tvoj život sám sa s ním tráp,
potme čo šepká ti “život mi vráť”.

Nemôžeš nájsť cestu z čierneho bludiska,
otázka na jazyk opäť sa natíska.
Fakt to tak malo byť abych sa stratil,
a steny bludiska tu teraz hladil?

Doznieva ozvena v bludisku bez dverí,
a duša na spásu dávno už neverí.
Hrdlo sa sťahuje, dych sa ti stráca,
len kľudne dodýchaj, nemusíš báť sa.

Posledné zvuky čo hlavou ti znejú,
sirény sanitky k tebe sa derú.
Pomaly utíchnu vo zvukoch sveta,
co celý tvoj život trápiť ťa nechá…..
……………………………………………………………….. “Nechaj ho. Možno sa pozviecha.”