Bolo to dávno, čo sa to stalo
a dlho potom sa dieťa bálo
prekročiť prah práchnivých dverí.
Poverám dospelým naivne verí.

Pod horou stojí schátraný dom,
nikto v ňom nebýva, ticho je v ňom.
Len občas mačka a potkan tam vbehne.
Kto prejde okolo, úplne zbledne.

Stačí len tieň, či zvuk z toho domu,
pocestný zastaví jak úderom hromu.
Krv v žilách tuhne a dych sa úži,
čo najďalej odtiaľto dostať sa túži.

Bolo to dávno, čo sa to stalo,
na dvore pred domom dieťa sa hralo.
A v dome chudobní otec a mama,
s nimi tam sedela neznáma dáma.

Sedeli dlho a niečo jednali,
nakoniec dievčatko tej dáme predali.
Bolo to smutné, no bolo to dobre.
Dieťa nebude nikdy viac choré.

V dome ju čakala choroba, chudoba.
No život na panstve šťastie jej nedodá.
Rodičia verili v nešťastné nádeje,
ale nešťastie neprišlo… to sa len udeje.

Matka a dcéra sa viacej nevidia.
Tak prečo ostatní potichu závidia?
Prečo ona? Prečo nie my?
Nevedia, že čaká ju osud zákerný.

Už od prvých dní dievčatko chradlo,
niečo jej život zo srdca kradlo.
Žila tam rok, na panstve žila,
až pokiaľ neprišla posledná chvíľa.

Kúpená dcéra bohatej dámy
túžila po láske ozajstnej mamy.
Za pár dní jej otec skonal,
predtým však dcére: ,,Odpusť!” zavolal.

Zostala mama a predaná dcéra.
Matku drží na žive viera,
že jej dieťa si kráľovsky žije,
ale maličké srdiečko slabučko bije.

Nevlastná matka jej kupuje dary,
ale slzavým očkám sa len plakať darí.
Doposiaľ nevie, že o otca prišla
a medzitým za otcom matka odišla.

Už ani viera s ňou nebola nažive,
hoc´ v hlave jej blúdili ilúzie snaživé,
že dcéra je na panstve ohromne šťastná.
Dcérenka predaná, ani nie vlastná.

Keď odišiel otec, na to hneď mama,
od smútku skonala predaná malá.
Márne boli dary a lásky slová,
keď nikto nepočul, že rodičov volá.

Odvtedy o dome kolujú chýri,
že niekto za oknom občas sa hmýri.
To sa vraj domov vrátila Tereza,
predané dievčatko- zvädnutá nevädza.

Rodičia ju predali aby žili v chudobe,
smútok za dcérou ich predurčil k záhube.
Naprávať chyby by bolo zbytočné,
keď umrelo dievčatko- sotva šesťročné.