Čierny havran sa Ti díva do očí.
Ponáraš sa v tmavých jazerách
a okolo Teba sa vznáša morský koník.
Vysadneš naň a odletíte na koniec sveta.
Je tam iba nekonečný útes,
čierny havran
a ty …
Stojiíš tam s pohľadom upretým na ten nekonečný koniec.
Havran Ti krúži nad hlavou,
krídlami Ti veje vlasy do očí,
zatváraš ich a ponáraš sa
do neviditeľna …
Na okamih zacítiš sladkú závrať
a potom len šum. ktorý Ti preniká
pokožkou až do Tvojho temného srdca.
Ticho …
Otvoríš oči a zbadáš
kŕdeľ čiernych havranov,
krúžiacich ponad tým nekonečnom hľadajúcich ďalšiu obeť.

…čítaš…
so záujmom sledujem zas tvoju tvár.
Tu nežný usmev, tu zas vážny…
Obraciaš listy
a stále čosi hľadáš…
Hľadáš seba.
Odraz v obraze,
Obraz v odraze…
Pomaly zatváraš knihu
a s úsmevom zakrývaš sklamanie.
Nie, táto kniha nebola o tebe
ani tebe venovaná.
Si a navždy ostaneš
duša nikým nepoznaná,
nemilovaná.

Plavíš sa na bielej veľrybe,
ktorá je symbol šťastia.
Za tebou sa vynorí netvor so zelenými očami
a ona mizne v jeho vnútri.
Čierny pavúk tká sieť,
a ty, Ty v nej uviazneš.
Sieť sa mení na železné mreže.
Chytíš nosorožca za chvost
a kľúčovou dierkou miznete v púšti.
Stretneš ľudské oko, ktoré
Ti číta myšlienky.
Rozplače sa slzami …
Slzy, ktoré nie sú slzami,
ale potokom krvi, v ktorej sa topíš.
Skôr Ťa však chce zachrániť
lietajúci mravec, ale stratí sa Ti
a ocitneš sa v ohni.
Je tam teplo a chceš si nabrať zo samovaru čaj.
Sú v ňom však len motýle bez krídel.
Jednému požičiaš šnúrky od topánok,
aby mohol odletieť …
Začínaš horieť,
meníš sa na popol,
kričíš od hrôzy…
Zobuď sa, je to len sen !

Jazero. Je krásne modré.
Plávajú tam labute.
Snehobiele ovečky na čistom bledomodrom nebi.
Čistota a nevinnosť.
Zamračilo sa.
Červená škvrna od vína na bielom obruse.
Alebo je to krv ?
Vlny jazera sa plazia čoraz ďalej po pláži.
Už dosiahli aj stromy.
Labute sú špinavé.
Od prachu, smoly a atramentu. čierneho …
Odleteli , ďaleko …
Mikdy sa už nevrátia.
Jazero vyschlo, a teraz je tam púšť.
Vietor sa nedbalo pohráva so zrnkami piesku.
Chceš opäť vidieť to modré jazero, a na ňom
snehobiele labute.
Ale vidíš len pustatinu – šedú a
nan ej čierne krkavce.
A supy, tkroé Ti trhajú vnútro … A ničia Ťa …!
Bráň sa ! ZObuď sa !

cink
kvapocka morskej peny vytryskla a dopadla na ostry spic utesu
slnecny paprsok sa jej dotkol a …..
a z peny sa stalo dokonaly ostry jedovaty sip
jeho lesk vybijal zraky a oslepoval okolite lietajuce cajky
blystal sa ako prst E.T.- iho “o0

poznamka “o0 v preklade znamena ze :o) ale skurwenou SK klavesnicou

jedna cajka v snahe znicit tu zjiaru sa nan vrhla vlastnym telom
len striekajuca cervena krv na chvilu sfarbila tu ziaru do cervekasta
kvapky krvi padaju na shehobiely piesok na plazi
ten pohlad zhora je uzasny
jedna kvapka pristala na velkej musli
zmenili sa na ,,,,,,,,,

poznamka pauza musimnajst ohen nemam si cim pripalit :o)

,,,,,,,,,,, slonovinovu ruzu so zamatovymi listami kravej farby s vonou slnka
dokonala plaz s nadhernou ruzou na bielom piesku pri skalnatom utese
motyl z vlasov morskej panny vzlietol z morskych hlbin a letel priamo k ruze
ich spojenim vnikla bytost s kridlami

poznamka to je <>vina to je jak anjiel skoro ide byt zmena

a na tu bytost v okamihu jej zrodenia padla kvapka tej krvi z tej cajky
bola to posledna kvapka so zazracnou mocou
a ta ruza s ostrymi trnmi vnutri si zazelala aby ta bytost nebola taka krasna a mila
aby sa zmenila na pravy opak
a vtedy ponad utesy vyletel krtko

poznamka to je zas dalsia picovina ten krtko ale to len xcem prerusit sa naxvilu a zapalit si cigaretku

a vtedy ponad tie utesy vyletel mrak neurcitej farby
a ten sa pohol za zapadajucim slnkom

Pozrel som na ňu.
Hľadela na mna ako na cudzinca.
Prázdny pohľad v očiach.
Šokovaný som zastavil.
Usmiala sa a jemne mi prešla rukou po tvári.
“To sa stava,” povedala.
…Prehodila cez seba kus červeného saténu a vyšla z miestnosti.

…Ako štvaná zver čo práve unikla nebezpečenstvu som sedel na posteli v celej svojej nahote a pokúšal som sa opäť chytit rytmus pravidelného dychu…

Vo dverách ministrovej komnaty zmizol chrbát hlavného arcimága Garamaura. Jeho čierny plášť splynul s tmou, ktorá bola vonku na chodbe. Prvému ministrovi to pripomenulo pokročilú nočnú hodinu, keď už museli byť všetky svetlá na zámku zhasnuté, lebo kráľ si tak želal. (Vždy vstával o piatej ráno a dával si rozcvičku, s čím sa prvý minister ani zďaleka nestotožňoval.)
Päť sviečok na masívnom striebornom svietniku chabo osvetľovalo ministrov úrad-ťažký stôl v strede komnaty zakrytý nadváhou neuprataných papierov, ornamentový koberec na kamennej podlahe a tapisérie s pestrými kráľovskými motívmi na hrubých stenách, okno, za ktorým bola tma a to najdôležitejšie, veľké kreslo. V ňom sedel zavalitý muž s trochu prešedivenými vlasmi, zrelým pohľadom a neodmysliteľnou fajkou-prvý minister osobne. Fajku držal v ruke, ktorá mu visela z operadla kresla a zamyslene sa díval pred seba.
Snažil sa zrekonštruovať situáciu. Bolo toho v poslednej dobe trochu veľa. Asi tak pred rokom a pol, no áno, pätnásť mesiacov uplynulo odvtedy, čo sa pomery v Konfederácii začali kaziť. Neskutočná bieda v hlavnom meste a okolí, o zvyšku krajiny ani nehovoriac, chaos a násilie sa stupňovali, každý deň už prekonával predchádzajúci nejakým ohavným zločinom, alebo hromadným nešťastím-záležalo, či išlo o všadeprítomnú nenávisť, alebo nedbalosť. … čítať ďalej

Bác! Velká černá moucha narazila s bzučením na skleněnou výplň okna. Nechápavě se usadila na hladké ploše a sbírala síly k dalšímu pokusu. Vysvobození z dusného pokoje pro ni bylo stále stejně vzdáleno jako na počátku.
Propiska klouzala po listu papíru, zanechávajíc na něm klikatou čáru. Mužova ruka se třásla, oddechoval nepravidelně. Na čele mu jako drobné drahokamy vyrašily krůpěje potu. Propiska se náhle zastavila, kratičký okamžik zamyšlení, slabé odkašlání
A pak opět ticho, rušené jen lehounkým šustěním papíru. Dnes ráno si mě pan Markovský zavolal do kanceláře. Říkal, že se mnou chce mluvit o nějaké významné události, tvářil se vážně
Bác! Velká černá moucha obnovila útoky proti průhledné překážce. Bzzz. Bum! Opět chvíle klidu. Moucha sedí na skle a hledá cestičku k úniku. Proč nemůže ven? Vždyť vidí slunce, vidí slunce, vidí oblohu Tak proč se nemůže dostat ven?
Psal dál. Ruka se mu třásla a hlavou se honily vzpomínky. Naše firma zkrachovala, byl jsem propuštěn. Už nemám žádné peníze. Skončil jsem a už se o vás nedokáži postarat
Bác! Další pokus o záchranu skončil, jak jinak, na okenním skle. Moucha už je z toho celá zmatená. Už neodpočívá. Bzučí a zase poletuje a dívá se ven skrze překážku, kterou nelze zdolat. A zase bzučí a poletuje a dívá se Moment, co je tohle?
Z mužova oka skanula osamělá slza. Stékala po jeho tváři jako krůpěj rosy na lístečku trávy. Níž a níž. Až spadla. Na bílém papíru se objevila vlhká skvrna. Moc tě miluji, tebe a děti. Ale už nemám sílu žít. Vše, v co jsem doufal, v co jsem vkládal naděje, se mi najednou zhroutilo. Musím odtud pryč, musím uniknout Moc vás miluji. Sbohem. Ruka se pomalu sunula po desce stolu, až se nakonec sevřela kolem odjištěné pistole. Ukazovák se lehce otřel o hladkou spoušť. Když zvedal zbraň k hlavě, mihla se mu zamlženým mozkem poslední myšlenka. Ne o jeho rodných. Jen kam to bude. Do spánku nebo úst.
Bzzz. Závan čerstvého vzduchu. Velká černá moucha kroužila jako zkušený pilot kolem úzké škvíry. To okno nebylo úplně zavřené. Může ven! Našla si cestičku ke svobodě! Unikla. Její křídla vířila svěžím večerním vzduchem.
Tak se radovala svému vítězství, že zvuk výstřelu ani nezaslechla.