Neboj sa prekliatych, oni vždy nenariekajú, chcú sa len vrátiť do života, no nedá sa… Ich slzy liečia príkre ticho, snažia sa o niečo a my vždy túžime vedieť ” Prečo? Dychom svojim zničia nebo, prikryjú čas teplým snehom, zabudnú na spomienky. Zrazu sfúknu všetky sviečky, vrátia sa zas do temnôt, kde budú opäť prekliatí.

Ulicami sa valí krv spolu s dažďovou vodou,
táto maľba ukrutnosti ma frustruje.
Z okien davno opustených, vraždou poznačených,
sa na mna pozreli oči tužiace po pomste.
Ľudia rychlo okolo mňa prechadzaju,
v momente stretu, posmesne sa zadívaju.
Stopu krvi zanechávajú na ceste viny,
dnes vecer bude veľká slavnosť.
Teraz to už viem, že v meste nie je nikto,
kto netuží po zabíjaní.
to mesto vzniklo pre pomstu,
pomstu čierných plášťov.
Mám sa prechádzať mestom?

Kolem tebe
chodím po špičkách,
kostkami cukru
sladím ti sny,
polibkem ukradnu ti
kousek ůsměvu z rtů
a rána tvé hlídám.
Jsem jako pavouček v kapse,
jako mince od dedečka,
jako čtyřlístek
zapomenutý v denníčku.
Jsem jako malá čarodějka,
možná víla či skřítek, co
bdí nad tvým štěstím
a střeží jej.
Tušíš, že máš něco
pro štěstí, no zatím nevíš,
že jsem to já.

Hľadaj ma!
Som v tebe skrytá.
Raz ma možno uvidíš,
Ak sa pekne usadíš.

Prídeš na to aj sama.
Vieš, na to, čo hovorila stará mama.
Niesom pekná dáma!
Len ma nájdi, bude sranda.

Tajomno príbehu, prichádzajúc pomaly.
Dotykmi pier by sme sa “ďaleko” dostali.
Chcel som písať niečo krajšie ako obvykle.
Keď som bral do rúk papier
Vedel som čo sa chystá.
Snažil som sa predstavť chladom smiech,
Priblížiť si lásku žien.
Čo píšem je len pre teba,
Aby si cítila, chytala
Dychom čistý vzduch, lákavého ovzdušia.
Snažil som sa priblížiť pocit štastia,
Keď sa naplníš a potom zvraciaš.
Robili to v dávnych dobách,
Robíme to teraz.
Napĺňame sa svinstvom ovzdušia, raz
Dvakrát možno viac.
Plitkosťou rýmu strácam cit
Pre krásu okolo seba.
Snažím sa, ale je to strata.
Strata prepichnutá nožom. … čítať ďalej

Všetko, aj nič.

Končíme a začíname v trápení,
Nie sme viac ani menej ako ty ostatní.
Berieme do si do hrobu svoje tajomstvá,
Bojíme sa toho aby nás nezhltla.
Povrchnost ľudí umára.
Na dusi majú svoje vryté.
Urobila to ona!
A my sa správali bezmyšlienkovite.
Nevyzerali sme hlúpo,
Len báli sme sa nasej viny.
Prizerali sa, kto prehĺta naše sliny.
Bol len chlad a otupno.

Slane potocky jej vryvaju do tvare dalsiu vrasku.
Ticho bije do uší
a nekonecnost samoty nepozna hranic…

Zhasina posledna cigareta,
rovnako ako nadej ze zajtra vyjde slnko…
… bol si mojim slnkom…

Nepoznávam sa,niečo ma ovláda,
Je to silnejšie ako môj nesúhlas,
čierna duša,
čierne srdce,
ťahá to zo mňa život.

Duša nevynných obetí ma naplnila,
Chcú sa pomstiť v mojom mene,
Potrestať nespravodlivosť,
Zabiť ľudské zlomyslné srdce.

Moja zlomiselnosť nie je pravá,
Demon ma naplnil,
smrť sa opäť rozhliadne,
najde si svojeobete.

Demon bude šťastný.

Listy šustí pod nohama
kapky deště smývaj slzy,
paprsky slunce tisnou se
pomezi mraky,
osvětlujíc cestu k ráji,
cestu kolem pekelných bran..
.. Vejdeš dál?

Slova jsou jako oheň
umí zahřát skřehlou duši,
no taky spálit křídla naděje.
Umí osvětlit skryté kouty vášně,
ale i dymem zadusit nově zrozené
a mnohakdy smyslná jiskra
shoří na popel ..

strach ma veľké oči
oči v kolotoči
v kolotoči sveta
kde nikto Ti nič “len tak” nedá

strach mám keď idem spať
strach mám keď sa zobúdzam
bojím sa samoty
jak duša ničoty

bojím sa o teba
bojím sa za seba
bojím sa o nás
keď vonku je mráz

keď vonku zima je
keď nasneži, zamrzne
keď srdce poskočí
keď v mojom si náručí

keď k tebe privoniam
keď sa Ťa dotýkam
keď všetko Ti sľubujem
vždy… keď niekoho milujem…