Aj tu, viac ako 50 metrov pod pod povrchom zeme počuť zavýjanie vlkov. Z temnoty zeme sa ozýva aj bolestno- radostný plač, krik a zhon. Zrazu sa ako bubon ozve ďalší hlas…detský. “Hurt, nestoj tam ako solný stĺp a podaj my ten kožuch!!!” zaziapala elfská žena snažiaca sa prekričať ten lomoz. Trpaslík, zvierajúci porisko svojej sekery, nezvyčajne vysoký (Tento mal okolo 175 centimetrov, na jeho druh neuveriteľne veľa), robustný, trošku baculatý a jeho dlhé zlaté vlasy (Ktoré splývali z bradou) mal zapletené do vrkočov sa rýchlo načiahol po krásnom, jemnom kožuchu, podal ho elfke, ktorá doň novorodené dieťa zabalila. “Toto je váš syn” povedal ešte raz ten elfský zvučný ženský hlas- pôrodníčky Melliah. “Dám mu meno Draug- lebo keď sa narodil vlci vyli ” [Draug = Vlk] povedala z posledných síl unavená elfská žena, a hlava jej klesla na lôžko. Vlci prestali vyť. Zomrela. “Nie!!! Veď ona nemôže zomrieť, je elfka!!!” z plačúc povedal Hurt kľačiaci pri tele svojej nehybnej ženy. “Dobre vieš, že môže” povedala Melliah, a snažila sa aby to vyznelo ľahostajne. “Dala mu svoj život. Keď si ju priniesol bolo neskoro, jed bol príliš silný. Môžeš byť rád že žije aspoň malý.” dodala napokon, pozerajúc sa do hlboko modrých Draugových očí. Začala sa zberať na odchod a tak ju Hurt z malým v náruči vyprevádzal. … čítať ďalej

Tento výtvor sa mi podaril, je taký ako ja- BLÁZNIVÝ!!!!
Našiel som sa na zemi, bol som mokrý od slizu, na ktorom som ležal. Prebudil som sa do vlhkej, sivočiernej kruhovej miestnosti. Boli tu dva páry- teda 4 dvere. Boli modrej, červenej, zelenej a bielej farby. Pripomenulo mi to elementy, alebo karty(♠♣♥♦) ktoré ma vždy fascinovali. Potom ma napadlo, že je to celé sen, pretože sa z diaľky ozvali ozvenou zosilené keltské bojové piesne a nado mnou ako žiarovka dominovalo slnko, z neodmysliteľnou flotilou planét, hviezd, mesiacov a im podobným svinstvom. Spravil som krok ku červeným dverám, a predo mňa padol z Marsu krásny meč z nejakého červeného kovu, ktorý sa zákerne blyšťal. Zdvihol som ho, a pocítil chlad i silu a energiu tohto nástroja smrti. Tento sen sa mi začínal páčiť. Vždy som mal rád meče, ale boli na mňa moc drahé. Spravil som ešte tri kroky smerom k červeným dverám a keďže boli bez kľučky, potlačil som celou dlaňou smerom odo mňa. Začul som “TSS!!!!” a neuróny mi môj dohad o pár stotín potvrdili. Tie dvere neboli namaľované načerveno Piccasom, ale OHŇOM!!!! Boli do červena rozpálené! Zvrieskol som. Môj hlas prehlušil oslavné piesne a tupo sa ozýval miestnosťou. Pripadal som si ako ten chlapík v Sám doma. Kurva! Mohol som si to myslieť. Keď počiatočná eufória prebehla, odškubol som si z trička cár látky a obmotal ruku. Ale bolo mi divné, že z nich nesálalo teplo! A ani pľuzgiere mi nenaskočili. To by malo nie? Teda aspoň to by tvrdil náš fyzikár a tvrdím to aj ja. Takže to skúsim inak. Ďalší môj obľúbený element bola voda a tak som opatrne pristúpil k modrým dverám. Jasné. Boli studené ako dve kocky ľadu vedľa seba. Opľul som ich a slina ešte ani neopustila moje ústa, a už bola na vodík a kyslík zmrznutá. FUJ, vypľul som ju a z cinknutím sa rozbila o dlážku. Pristúpil som teda k bielym. “Toto by mal byť vietor” povedal som pre seba samého sám sebe. Otvoril som ich a silný víchor ma odvial do stredu miestnosti. Letel som asi 3-4 metre a pád mi z pľúc vyrazil dych a z ruky meč. Postavil som sa a celé moje telo pretekalo o to, čo bude viac bolieť. Ako rozhodca budem mať ťažké rozhodovanie. Dobre. 3 zo 4 mám za sebou. … čítať ďalej

Jazva na ruke, jazva na nohe,
Jazva na srdci, jazva na duši.
Tancujem na svetle, smejem sa tme,
Aj keď som temný, sere ma svet,
Bolí ma hlava, zvädol kvet.

Úsmev už vyhladol, oku sa vyhol,
Prečo stále odznova? Prečo stále dokola?
Komu je to dobré? Iba pre teba.
Všetko je rovnaké a čas bolí,
Vidím to, čo ostatných bolí.

Zabiť či zabudnúť? Už je to jedno,
Všetko sa zmenilo. Slnko už zmizlo.
Už iba zabíja, tá moja kotrba,
Všetko je večné, len cukor prežíva.

Čo tam po ľuďoch, nech stromy oživia….
NIE!!!!