Materinská, otcovská. Bratská, sesterská. Dávajúca, berúca. Krutá, nežná. Verná, neverná. Skutočná, vymyslená. Hriešna, čistá. Začínajúca, zomierajúca. Sebecká, nesebecká… žiadny z elementov nemá toľko podôb. O láske sa už toho toľko popísalo, že ľudia pomaly prestávajú chápať čo vlastne znamená. Všetci ju premieľajú ako im príde pod hubu, až stráca význam. Všetci o nej hovoria, ale málokto ju vo svojom srdci naozaj úprimne cíti. Okrem toho, je až príliš osobné o nej vravieť a aj tak by som nepovedala nič nové. Netreba hovoriť, treba cítiť.

Listy šustí pod nohama
kapky deště smývaj slzy,
paprsky slunce tisnou se
pomezi mraky,
osvětlujíc cestu k ráji,
cestu kolem pekelných bran..
.. Vejdeš dál?

Slova jsou jako oheň
umí zahřát skřehlou duši,
no taky spálit křídla naděje.
Umí osvětlit skryté kouty vášně,
ale i dymem zadusit nově zrozené
a mnohakdy smyslná jiskra
shoří na popel ..

strach ma veľké oči
oči v kolotoči
v kolotoči sveta
kde nikto Ti nič “len tak” nedá

strach mám keď idem spať
strach mám keď sa zobúdzam
bojím sa samoty
jak duša ničoty

bojím sa o teba
bojím sa za seba
bojím sa o nás
keď vonku je mráz

keď vonku zima je
keď nasneži, zamrzne
keď srdce poskočí
keď v mojom si náručí

keď k tebe privoniam
keď sa Ťa dotýkam
keď všetko Ti sľubujem
vždy… keď niekoho milujem…

ona mne, ja jej
ona so mnou, ja s inou
ja pri nej a ona sama
my spolu, zrazu dvaja

sme dvaja a čakáme čo bude
či nesklamem ja
či nesklame mňa
či spolu budeme
či k nebu sa vznesieme

ja pre ňu
ona pre mňa
ona sama, však stále dvaja
ja sám, no stále Ťa mám…

ráno sa zobúdzam
len ticho v ušiach mám
pozerám cez oblok
a hľadám zajtrajšok

ticho sa zobúdzam
a ticho chodím spať
na nič už nemyslím
ticho chcem zakričať…

zakričať čo cítim
všetkým čo ich vidím
vždy ak idem spať
už nechcem v ušiach to ticho mať…

Jeho ruka dotkla sa mojej dlane,
zrazu moje srdce premkol chlad.
Povedal mi, že ma ľúbi…
no nesľúbil, že navždy bude tak.

Osteň žiarlivosti zapichol sa mi priamo do srdca,
teraz moja duša neprestajne potichúčky krváca.
Strašné pochybnosti drásajú mi srdce,
myslím, že som to práve ja,
kto našu lásku pošliapať chce.
Hnusný jed koluje mi v krvi,
budem ničiť, ničiť,
až žiaden cit neostane živý.

Je len jedno miesto, kam sa vo svojich spomienkach vraciam. Len jedno miesto, ktoré tak dokonale poznám. Bola som malé dievčatko, keď sme tam prišli prvýkrát, ale moje srdce k tomu miestu primklo tak, že si každučký detail pamätám aj dnes. Oáza kľudu a pohody, kam vkročilo len zopár ľudských nôh. Príroda tak krásna a voľná, že sa na ňu nedá zabudnúť. Ja sama sa tam vraciam, keď nemám kam ísť, keď si potrebujem odpočinúť a nechce sa mi bezcielne blúdiť niekde po meste. Stačí na to len privoňať k vrecúšku s materinou dúškou, lebo presne tak to miesto vonia. Vôňa poľných kvetov sa mieša s vôňou smrekových lesov. Pamätám si všetko. Hrachor sfarbený do ružova, fialova i biela, ktorý sa krútil pozdĺž celého plotu, pyžamové fialovobiele krokusy, belaso natreté polorozpadnuté drevené dvere aj obrovskú zelenú kaď, do ktorej sme zachytávali dažďovú vodu. Bordovo-čiernu farbu linolea v kuchyni, usporiadanie postelí aj izbu, do ktorej sme nesmeli chodiť. Nemali sme ta chodiť, lebo v nej kedysi bývala pani domu a moja babička si nepriala, aby sme tam niečo vyparatili. No aj tak sme tam ako deti chodili, ale k tomu miestu sme chovali posvätnú úctu. Zatiaľ čo sa po celom dome vinula vôňa babičkiných koláčov, sušených hríbov či malinového džemu, v tej jednej miestnosti to vždy voňalo inak, voňalo to tam akosi mdlo. Bolo tam cítiť, že tam nikto nežije, aj keď bola izba udržiavaná. Stále tam bolo strašne chladno, aj napriek tomu, že sa tam kúrilo. Ako som rástla, mohli sme do tej izby začať chodievať a postupne sa z nej vytratilo všetko čaro, už to nebolo to čo to bývalo. Kúzlo bolo preč. … čítať ďalej

Zavrela som oči a cítila som tvoju žiaru,
Pohľadom hladil si mi tvár, tak nežne
ako to len ty jediný vieš.
V srdci máš však príliš pochybností a strachu,
občas sama neviem čo je v tebe silnejšie,
či láska a či utrpenie.

Včera som mala sen. Bola som v ňom ľahká a voľná ako vták.
Lietala som kade sa mi chcelo, vysoko, bez námahy…len tak.
Podobný pocit som už dlho nezažila, dávno som sa takto necítila.
Nemala som žiadne spomienky, neboli tam starosti ani bolesť.
Nič ma neťažilo a necítila som sa ani trochu clivo.
Bola som slobodná, nemala som záväzky ani povinnosti.
Voľná…mala som srdce, ale bez smútku a bez radosti.
Vznášala som sa vysoko, ponad všetko a všetkých.
Aj ponad svoje vlastné pocity.

Prebudila som sa po brieždení a vrátila sa do dní,
ktoré sú ako vo väzení.