ráno sa zobúdzam
len ticho v ušiach mám
pozerám cez oblok
a hľadám zajtrajšok

ticho sa zobúdzam
a ticho chodím spať
na nič už nemyslím
ticho chcem zakričať…

zakričať čo cítim
všetkým čo ich vidím
vždy ak idem spať
už nechcem v ušiach to ticho mať…

Osteň žiarlivosti zapichol sa mi priamo do srdca,
teraz moja duša neprestajne potichúčky krváca.
Strašné pochybnosti drásajú mi srdce,
myslím, že som to práve ja,
kto našu lásku pošliapať chce.
Hnusný jed koluje mi v krvi,
budem ničiť, ničiť,
až žiaden cit neostane živý.

Je len jedno miesto, kam sa vo svojich spomienkach vraciam. Len jedno miesto, ktoré tak dokonale poznám. Bola som malé dievčatko, keď sme tam prišli prvýkrát, ale moje srdce k tomu miestu primklo tak, že si každučký detail pamätám aj dnes. Oáza kľudu a pohody, kam vkročilo len zopár ľudských nôh. Príroda tak krásna a voľná, že sa na ňu nedá zabudnúť. Ja sama sa tam vraciam, keď nemám kam ísť, keď si potrebujem odpočinúť a nechce sa mi bezcielne blúdiť niekde po meste. Stačí na to len privoňať k vrecúšku s materinou dúškou, lebo presne tak to miesto vonia. Vôňa poľných kvetov sa mieša s vôňou smrekových lesov. Pamätám si všetko. Hrachor sfarbený do ružova, fialova i biela, ktorý sa krútil pozdĺž celého plotu, pyžamové fialovobiele krokusy, belaso natreté polorozpadnuté drevené dvere aj obrovskú zelenú kaď, do ktorej sme zachytávali dažďovú vodu. Bordovo-čiernu farbu linolea v kuchyni, usporiadanie postelí aj izbu, do ktorej sme nesmeli chodiť. Nemali sme ta chodiť, lebo v nej kedysi bývala pani domu a moja babička si nepriala, aby sme tam niečo vyparatili. No aj tak sme tam ako deti chodili, ale k tomu miestu sme chovali posvätnú úctu. Zatiaľ čo sa po celom dome vinula vôňa babičkiných koláčov, sušených hríbov či malinového džemu, v tej jednej miestnosti to vždy voňalo inak, voňalo to tam akosi mdlo. Bolo tam cítiť, že tam nikto nežije, aj keď bola izba udržiavaná. Stále tam bolo strašne chladno, aj napriek tomu, že sa tam kúrilo. Ako som rástla, mohli sme do tej izby začať chodievať a postupne sa z nej vytratilo všetko čaro, už to nebolo to čo to bývalo. Kúzlo bolo preč. … čítať ďalej

Zavrela som oči a cítila som tvoju žiaru,
Pohľadom hladil si mi tvár, tak nežne
ako to len ty jediný vieš.
V srdci máš však príliš pochybností a strachu,
občas sama neviem čo je v tebe silnejšie,
či láska a či utrpenie.

nevyslocna radost a nekonecny smutok
na perach usmev a v ociach voci svetu nenavist
tisice pocitov nad nimi vsak jeden
okamih stastia v oceane prazdna
zrnko piesku v hrdle hodin
niet veru milosti pre tych,
ktorym vecnost je prekliatim

Sledovanie, udavačstvo, neočakávané zatknutia a každodenné verejné popravy si medzi ľuďmi v odboji vyberali krutú daň.

Nikdy nezabudnem, ako som kvôli prevzatiu šifrovanej depeše navštívil môjho druha, profesora literatúry a slovenského jazyka, v jeho staromládeneckom byte. Bola už hlboká noc, otvoril som si vlastným kľúčom.

Prekvapila ma tma a podozrivé ticho. Predsa vedel o mojom príchode. Z kabáta som vybral pištol a potichu ju odistil. Prechádzal som opatrne miestnosť po miestnosti, pripravený na najhoršie.

Našiel som ho v hale. Sedel schúlený v kúte pri krbe, oheň kreslil na jeho strhanej tvári bizarné obrazy. Vyplašeným pohľadom blúdil po miestnosti, pátrajúc po najmenšom náznaku nebezpečenstva. Mňa si vôbec nevšímal.

“Onomatopoje”, šepkal vysušenými perami. “Ono ma to poje.”

Blazon poslal temnotu do kuta.
Klaun osudu sa mu smial.

Šelest ticha prerušil plač anielov.
Zamat dotikov sa tiahol svetlom tmy.
Jantár života zaplakal.
Cvrlikanie cvrčkov oznamuje prýchod tmy.
Vlhké krivky tela vzrušujú pohľadom.
Smaragdové oči sa schúlili v jej náručí.
Ktosi zaklšľal.
Smrť.
Už čas tmy nastal
a blíži sa ku mne.
v čiernom hábite.
Chvejúca sa pokožka,akýsi plač.
Alej sviečok.
Pochod sviečok.

CESTA žIVOTA SPLETANá DO ROZHáRANýCH MYšLIENOK
KDE VšETKO SA žENIE TúžBOU PO KONCI
UPROSTRED NEJ čLOVEK SáM, CELKOM OPUSTENý
PONáRA SA DO VLASTNEJ NIčOTY.

SPôSOB žIVOTA NAZVANý SMRťOU
KDE JEDINá SEKUNDA Už NEROZHODUJE
SILA VôLE ZMARENá SAMOVRAžDOU
čO NAšIEL VO SVOJOM SNE.

Na periférii Mesta žil svoj osamelý a smutný život starý muž. V malej podkrovnej miestnosti s jedným oknom, jednou stowatovou žiarovkou, posteľou a malým ČB televízorom na nočnom stolíku sa večne vznášal pach varenej ryže a znechutenia.

V ten deň však bola nevetraná miestnosť akási čistejšia a prázdnejšia ako inokedy. Starý muž vstal, otvoril okno a zapol televízor. Z vonku k nemu doľahol nevšedný ruch, nech, ľahostajne sa rozvalil pred práve bežiace správy a dopozeral ich do konca. Potom chvíľku sedel, akoby mu dochádzalo čo videl. Pomaly vstal, obliekol si svoj somrácky roztrhaný kabát, nasadil klobúk a vyšiel do krásneho dňa.
Hlavné ulice aj malé uličky boli zaplavené ľuďmi a autami. Prúd sa pohyboval pomaly, občas zastal, no smer bol jasný, všetci mierili z Mesta. …podľa predpovedí hlavnej náboženskej veštiarne i vedľajších pobočiek, podľa proroctiev, ktoré len včera nadobudli zmysel… Starec vykročil z dverí na ulicu a zamieril presne opačným smerom ako ostatní.
Plietol sa ľuďom do cesty, zavadzal im na ich úteku. A oni ho nenávideli, kričali naňho, strkali a opľúvali. Miestami sa zdalo že tí ľudia stratili svoju ľudskosť, že ten neprítomný a šialený výraz v ich tvárach znamená, že sa stali zvieratami. Miestami starec videl ušliapané deti či psov, ktorí boli príliš pomalí či len príliš malí a nestačili tempu všeobecného pohybu. Miestami míňal vyrabované výklady opustených obchodov, miestami si niekto cestu pred sebou kliesnil samopalom. No to neboli veci, ktoré by ho zaujímali a tak kráčal ďalej. …všetky predpovede a tiež hviezdy, karty a kamene hovoria o jednom: dnes, presne na poludnie nastane koniec sveta, práve v našom meste… Časom, ako sa pomaly približoval k centru, prúd začal slabnúť, dav ľudí sa zmenšoval a pribúdalo opustených áut uviaznutých v premávke. Aj počasie sa menilo ? obloha sa zatiahla a začínal fúkať nepríjemný vietor. … čítať ďalej

Stiesnená myšlienka vlastného poznania
keď už nikto a nič ma neláka
keď vytráca sa zo mňa všetka nálada
môj život klesá, v ďiaľke ostáva.

Zúfalá predstava čo vo mne prežíva
keď nádej na niečo je už len spomienka
keď úzkosť prerastá a stále vracia sa
môj život klesá, pomaly stráca sa.

Posledná skúsenosť ľudského života
keď nastáva hranica šťasťia a šialenstva
keď duša je chorá a telo stoná
môj život klesá, naveky skoná.

ležíš si ticho, nehybne
tak pomaly teraz čas plynie
pokožku tvoju vánok hladí
cítiš len teplo, čas nateraz stojí

pohľad tvoj svetlo sviecí hreje
a tvoje nahé telo jemnúčko sa chveje
to jemný dotyk prstov zbavil ťa vôle
ladný ich tanec pôsobiaci tak slastne

telo sa chveje, horí a vzpína
dotyk ten úst rozkošou napľňa
horúce telá splynuli v páre
vosk sviece roztápa sa v tvojho tela žiare

čas prestal existovať
aspoň pre tento okamih….