strieborné svetlo … zalieva moju tvár
nerozdáva teplo, prináša len žial
stvorenia svetla, tešia sa a radujú
na pohltených tieňoch ich duše hodujú
k mojim ušiam krásny hlas syrén dolieha
svetlo je však to, čo moju dušu … zabíja

hrdo a so cťou postaviť by som sa mu chcel
čím som však bližšie tým slabší je môj tieň
neviem ako zabiť svetlo, ani či sa to dá
nemam však na výber, čas mi tu voľbu upiera
so zdvihnutou hlavou stojím nad telami anjelov
hrdo i keď s vedomím že tohto nepriateľa, nepremôžem

.. strieborne svetlo
.. krik a plač anjelov

Zavřete oči
hudba kolem zní
vydýchněte
poslouchejte jenom melodii
a vlastní dech
a představte si hořící svíčku
Co vidíte, co cítíte?
Hravé stíny co tančí kolem?
Množství a rozmanitost barev ohně?
Teplo co se vlní vzduchem?
Nebo kapky tajícího vosku?
Je tolik možností
tolik představ
není to jenom hořící předmět.

A život je o tom,
o detailech,
o množství uhlů pohledu
o fantazii
o umění dívat se
dívat se a pozorovat
pozorovat a vnímat
cítit
..
žít.

Chladné kvapky dažďa vytrvalo bičovali krajinu ponorenú do temnoty bezmesačnej noci. Ich hypnotický koncert však nedokázal prehlušiť ten hrôzostrašný hrdelný výkrik ktorý sa mu vydral z úst. Zvuk pri ktorom sa otriasli i hrubé kamenné múry jeho komnaty. Stál pri veľkom okne a jeho telo sa kŕčovito chvelo. Bledá pokožka ozdobená kvapkami dažďa kontrastovala s čiernou kožou jeho odevu. Z tých hlbokých a chladných lesklých očí bolo cítiť bolesť. Bolesť zúfalstva, samotu, smútok. Kŕčovito zvieraná dýka prešla čepelou po dlani. Kvapky krvi splývali s dažďom a dopadali na studenú kamennú dlážku. Výraz v jeho očiach sa nezmenil. Nezmenil sa ani pri pohľade na mŕtve telo mladej služobnej ležiace na chladom kameni podlahy. Pomalým pohybom oblizol prúžok krvi stekajúcej mu po prste. Jeho tep sa eštš viac zrýchlil. Ťažký strieborný pohár preletel miestnosťou a rozbil veľké nástenné zrkadlo. Vriaca bolesť mu trhala vnútornosti, akoby sa jeho duša drala von z jeho tela, snažila sa ujsť. Chcel sa rozplakať, podeliť sa aspoň s tichom o svoj žiaľ, prejaviť aspoň trochu ľudskosti. Nedokázal to. Výraz jeho očí bol i naďaľej chladný a prázdny. Stál sám. Plný smútku a nenávisti voči ľuďom, plný zatrpknutosti a hnevu voči sebe. Sám, hoc medzi tisícmi, so svojou túžbou. Tak veľmi by chcel na svoej chladnej tvári opäť ucítiľ ten nežný dotyk jej dlane. Pocítiť zase úsmev. Jeho nechty sa kŕčovito zarývali do kameňa múru. Tichom noci sa ozval ďaľší výkrik. S každou ďalšou dopadajúcou kvapkou si viac a viac uvedomoval, že ten pocit ktorý ho robil šťastným už nikdy neucíti.
Začína svitať…

Zaklonila hlavu a s povzdychom vykročila do neznáma.
Cítila mrazivý chlad v mysli, a nechcela sa mu brániť.
Oheň, čo tlel v jej duši vyžaroval iskru nádeje na prebudenie, ale nemal ho kto v tej chvíli rozdúchať.
Temné oči krvilačných príšer ju zobliekali zo šiat aby sa mohli pokochať na jej nahom tele, pokrytom krvavými ranami bolesti.
Slzy padajúce z jej veľkých smutných očí sa pri dotyku s chladným kameňom menili na čierne perly.
Čierne perly smrti, ktoré zbierali tie krvilačné prišery a naberali cez ne svoju silu.
V okamihu keď získajú moc nad jej posledným výdychom bude patriť iba im.
Kroky ju viedli samé k tej čiernej veži týčiacej sa do výšin na mohutnej skale.
Pokúšala so dovidieť na jej vrchol, no nebolo to možné. Šedý opar mámivej hmly obklopoval jej auru, ktorá strácala farbu života.
Nemyslela čo sa stane ak dôjde k tej veži. Ako sa dostane hore. Vie len že je tam jedno veľké schodisko, ktoré musí zvládnuť.
Nikto, čo počula sa ešte nedostal až hore.
Strhla sa keď akýsi tvor sa dotkol jej bosých nôh. Bol chladný a slizký. Nejaká jašterica. Zbadala perlu a vrhla sa po nej. Pár sekúnd na to sa zmenila na štvornohého dravca ceriaceho ostré zuby rovno jej do tváre.
Roztrhal by ju na kúsky keby mohol. Ale bránili mu v tom ostatné príšery. – Ona nie je pre nás. – Musí sa dostať k tej veži. – … čítať ďalej

On sedí doma. Je piatok večer a stále nemá žjaden program. Prepína kanál za kanálom, no televízia ho už akosi nebaví. Zvoní mobil. Po chvíli znudeného váhania sa pomalým krokom znesie dolu po schodoch a chystá sa uchopiť telefón. Vtedy, ako naschvál, prestane zvoniť. Stačí však jeden telefonát na číslo volajúceho, a večer má jasnú farbu. Celú šedú od smogu. Bratislavský U-club istí zábavu na celú noc. Pohotovo na seba navliekol čierne nohaviece, voľného strihu, košelu, a oranžové okuliare, schytil autorádio a kľúče od auta a dal sa do pohybu. Počas cesty do u-čka sa z reproduktorov postaršieho VolksWagenu rinie hustý zvuk Silicon Soulu. Pod hradom sa dalo celkom slušne zaparkovať a tak necháva auto blízko vchodu a mizne v šírej tme a cigaretovom dyme. V lete pod zemou nebýva chladno. Ani chladnejšie ako vonku. Predovšetkým je tam sparno a úžasné množstvo tancuchtivých naspeedovaných jedincov. A to všetko na parkete veľkom ako priemerný byt v paneláku (70 m2). Vydýchaný vzduch spolu s nikotínovým zápachom v pľúcach štípe. Oči si túto divnú zmesku národa a plynov, vychutnávajú hneď pri vchode a tak si už na to zvykli. Aj on si už zvyká. Vždy to je otázka prvých pár minút. Pri bare obsluha skáče a snaží sa uspokojiť každú bytosť túžiacu po nápoji ” počnúc sódou, pokračujúc exotickou zmeskou biliniek, a končiac chemikáliami utajeného pôvodu, a niekoľkými druhmi tvrdého alkoholu s nápisom “high explosive ” 70%!”. Žiadne pivo. … čítať ďalej

Otvorila oči a zahľadela sa na maľbou pokrytý strop. Démonický motív ju nadchol tak, že si nevšimla pár očí, ktorý ju pozorne sledoval z tmavého kúta hrobky. Sledovala nežnú krivku ženského tela, ktorú drsne objímal trojhlavý netvor. Nebol to drak, ale akýsi kríženec draka a pekelného mandu, ktorý nevychádza na denné svetlo. Každá hlava sa dívala do očí tej panny, ktorá sa v nemom výkriku zmierila so svojím osudom. Pozornejšie sa zahľadela na maľbu. Tá žena mala jej podobu. Samozrejme, veď je to jej hrobka.
Nadýchla sa a opatrne posadila. Bola vzrušená od nedočkavosti, čo ju čaká a či môže víjsť na denné svetlo. Nechcela sa stať obyčajným zombiem, ktorého osudom je požierat zdochliny a žiť v lesoch.

Pred siedmimi okmi ked odišiel sa takto podobne prebudila po prehýrenej noci na neznámom zámku, kam ju pozval jej priateľ. Netušila, že patrí k nim, ale v okamihu keď to zistila, zosnovala svoj plán ako sa vrátiť k nemu. Nemohla vedieť, že kým premena bude dokonalá musí obetovať päť rokov svojho života, pretože hostiteľ čo s ňou spravil obrad premeny nebol ešte dospelý. Ešte, že mala inštinkty, ktorí ju zachránili od smrti a vedela čo má robiť. Ďakovala v duchu za jeho poučné slová keď spolu sedávali a rozprávalii sa o ich podstate. Bola mladá naivná, tešila sa a brala to ako nový svet. Až v jeden deň zmizol a viac sa neukázal. Nevycházala von zo svojho zámku, nestretávala sa s ľuďmi svojho druhu. Služobníctvo si už zacalo šepkat hrôzostrašné príbehy. Báli sa to povedať nahlas. Nakoniec im platila za ich služby a nebol ak nim krutá. Zmietali ňou pocity beznádeje a zmätene uvažovala, či je to správna cesta. Cítila, že niekde v diaľave na ňu stále myslí. Možno aj vedel čo spravila. Dúfala len že ho ešte uvidí skôr ako sa jej zmocní mandu. Potom by už nemala žiadnu nádej.
… čítať ďalej

Odišla … Zostali po nej iba otvorené dvere a závan hrôzy. Ešte pozmenila osudy zopár ľuďom. V okamihu , ako ich opúšťala, si to ešte neuvedomovali, až potom …
Potom, keď pocjopili, že jedného z nich si vzala so sebou. Naveky…
Smútok so zatrpknutosťou si podali ruky a zmocnili sa ich duší.
Spomienky na toho, kto pred nimi ležal s jej pečaťou na tvári , im zväčeoval moc.
Slzy rodiace sa v oku hlásali všetkým, že terz vládne smútok. Nikto nad ním nemá moc. Okrem … Čas !
Od oakmihu keď ona odišla, začal sa piesok v preýpacích hodinách pomaly presýpať, a keď sa dosype čas zvíťazil a smútok bude musieť ustúpiť. Eli im v duši ostane hlboká jazva, ktorá sa nikdy nestratí …

Halo.. jsem to já
vždyť mě znáš
Spíš znal jsi
Předtím než šach – mat
jsi mi dal
“Prohra nechá spoušť v duši”
vždy jsme si myslela
Jak je tvé duši po vyhře?
Ale co jsi vlastně
vyhrál?
Halo.. jsem to já
taková jakou jsi mě nepoznal
nestihnul jsi poznat mě
ukončil jsi hru
dřív než určil se
hrací plán
Proto prohrál jsi ty
víc než já..

Až pak pochopíš to
já už možná nebudu
tvuj spoluhráč ..

Je to jako moře
odliv a příliv
tak já se vzdaluju i vracím
a nevím kde zústat
jěstli při tobě
nebo radší být ti
vzdálená
nevím kam ..
nevím proč ..
Jako to dítě
co utíka před přílivovou vlnou
tak ty utíkáš když blíž ti chci být
a když jako ta vlna
radši pryč jdu od tebe
tak jdeš za mnou a nepustíš me
a znovu když se vracím
utíkáš ..

Jsi jako moře
odliv a příliv
vzdaluješ se mi
a neědy si tak blízko
jako vlna přílivu
když hladí písek břehu

Na moře má vliv měsíc
ale co na tebe?

Všechny barvy rozpouští se
zústala jen šedivá
tak vem mě spátky
ať jsem to opět já ..

Jedna strieda druhú
stále vidím novú dúhu
Jedna vytesňuje druhú
v mojej hlave
Jedna jediná
pravá
práve