Chcem Tvoj pohľad
cítiť na mojich rukách,
aby ma viedol po krivkách Tvojho tela.

Chcem Tvoj iskrivý smiech
počuť v mojej hlave,
aby ma viedol temnotou v ktorej blúdim.

Chcem cítiť Tvoj parfém
každým kúskom môjho tela,
aby sa stratil pach horkosti, ktorý teraz cítim.

Chcem Tvoj hlas
počuť ako šepká čosi v neznámej reči,
aby som pochopil čo môžem viac pre Teba spraviť.

Chcem Tvoje myšlienky
nechať plynúť riekou mojich spomienok,
aby si vedela čo k Tebe cítim.

Chcem Tvoje nočné mory
zahnať do sveta hrôzy odkiaľ sa zjavili,
aby si viac nemala strach.

Chcem Tvoj úsmev
vidieť na Tvojich perách,
aby rozkvitla Tvoja krása.

Chcem Teba
aby som mohol byť ….

ležím v tichosti svojej komnaty
obklopený temnotou a prázdnom
premýšľajúc nad životom a osudom
pripadajúc si prázdny

mysľou mi zrazu tmavý tieň preletí
tieň draka zaraz svet pohltí
ten drak je však ženou
stvorením krásnym v šate nádhernom
dotyk ktorého osud môj naplní

myšlienka konca v nenávratne zmizla
srdce chladné železné
jediným pohľahom zapálila
moju dušu stratenú
v očiach bezodných pohltila

stratený v tomto svete tajomnom
zahalený vlastným tieňom
užasnutý tým čarom
rýchlo sa ukryjem
odíst už viac nechcem

a ani neodídem…

Rytier vytasil svoj lesklý meč,
drak preletel oblohou naprieč.
Ich oči sa stretli na chvíľu,
vedeli že boju sa nevyhnú.
Kto hájiť dobro neváha,
v srdci mu drieme odvaha,
má šancu draka poraziť,
z pazúrov dievča zachrániť.
Dračisko pristál na zemi,
rytier sa štítom zatienil,
netvor len oheň vychŕlil,
hrdinov život ukončil.
Vtom sa za drakom zjavil mág,
blízko dievčaťa v okovách,
ruky k zaklínadlu spojil,
drakove obete prebudil.
Mŕtvy kol draka povstali,
zbraňami do neho rúbali,
mág k tomu pridal smršť bleskov,
netvorov život vyhasol…

pieseň barda Linfalasa …

Nedokončený hlavolam
mysle a
rubiková kocka
života mi ležia
na stole a ja hľadím na
dohasínajúcu cigaretu
pocitov.
Snažím sa pochytiť zmysel
každej myšlienky
plávajúcej v ovzduší
okolo mojej
zmätenej hlavy…
Čas sa rozbehol v
proti smere hodinových
ručičiek.
Vrátil som sa späť.
Nútenú samovraždu osobnosti
odložíme na neurčito.

Dve kvapky čírej soli
stekajúce po líci.
Šípový tŕň v srdci
pri každom
ďalšom nadýchnutí bolí
viac a viac.
Plný smútku,
žiaľu,
bolesti a
zúfalstva pri
pohľade na tvoj osud.
Plný strateného smiechu,
chcem dotknúť sa slnka,
skočiť, otvoriť krídla a
padať,
pri dopade na zem zomrieť
v slze vlastného hriechu
a plakať,
stratiť seba v dvoch
kvapkách
nemého kriku.

Topím sa , opájam
v šialenom tanci
víriacich ilúzií a
žiara mi vchádza do tela,
zostáva v prsiach na
mieste druhej polovice
srdca,
tá prvá sa skrýva v tvojich
nežných rukách,
s dotykom tvojho úsmevu
na mojich perách.


Zrada zakorenená hlboko
v duši
sa prebúdza a derie na
povrch.
Letmé náznaky a predtuchy
dostávajú
svoju skutočnú tvár, sfarbené do
krvava s
ústami plnými klamstiev a
pokryteckých
výhovoriek, ospravedlnenia už
nabrali svoju skutočnú váhu
letmého vánku so
zrnkom nevysloveného obdivu a
úcty.
Zvierajú ma ruky môjho
najlepšieho priateľa
na ebenovej predstave
prázdneho hrdla a
dýka sa norí hlbšie a
hlbšie a
hlbšie do
zúfalého svalu
srdcového
kričiaceho,
krčiaceho
vzlykajúc a
tápajúc v
rohu zabudnutej
izby v starom
moteli a neónom
ZABUDNI !!!
Keby som mal v sebe tú
silu vyriecť všetku
lásku premieňajúcu sa na
zúfalstvo – nájdem si svoju
púšť v tom
nekončiacom priestore
samoty a
plačem.


znova sa prebúdzam
zo sveta snov do sveta skutočného
skutočný aspoň tak ho nazývajú
aj keď toho majú veľa spoločného
vraj len jeden z nich je pravý
ten druhý, kraj je nemožného

ale ktorý z nich je ten skutočný
a ktorý z nich je snom
v každom tvrdia, tento
no nik to nepodloží dôkazom
žiješ v tom či onom?
nocou , a či dňom?

Včera bolo včera dnes
a dnes zajtra.
A ty si už vôbec nechcel,
aby bolo zajtra.
Aby bolo tvoje živé meno
na tomto papieri s dnešným dátumom.

Chcel si,
iba byť mŕtvy,
mať už od všetkého pokoj,
chcel si,
aby tvoje meno svietilo
na mramorovej doske
s krížom.
Na tvrdej a chladnej mramorovej doske.

Veď všetko je vlastne tvrdé a chladné.
Ľudia, srdcia, sídliská …

Ty si si uvedomil,
že budeš taký istý,
a preto si nechcel
uvidieť zajtrajšok.

Ty si si to uvedomil,
bol si slabý,
vlastne,
bolo už príliš neskoro.
A teraz,
teraz si taký istý.
Prší !
Smrť (ne)bola riešením.
A stále prší …

Už procházej okolím,
tápejí ve tmě,
tí lidi sokolí.
Roztáhnou křídla a
vznášej se k nebi
myslej si, že slunce je nespálí.
Lidi sokolí hroutí se k zemi
zavratnou rychlostí.
Myslej, jak oni jsou smělí,
jenomže smrt je čeká
na černém polštáŕi.
Tí lidi sokolí
v modravých zákoutích
najdou ti cokoli,
v co múžeš věřit,
tí lidi sokolí
s plamenným pohledem
objeví krajinu pro tebe.

Deti
odvrhnuté v krvavých
plátnach, zabalené do
snehobielej igelitovej tašky,
uškrtené pupočnou šnúrou
z topánok vlastných matiek.
Vyhasnuté plamene
násilne ukončeného života,
ktorý sa stratil po prvom úsmeve.
Nemé ústa nás prenasledujú
počas bezsenných nocí
trúchliacich obetí.
Nikto sa ich nepýtal
na život,
či na smrť,
na svetlo,
či temnotu.
Spopolnené srdcia
zlomených žien s
vyprahnutými perami.