Jak je to dávno, co jsi pozoroval noční nebe a vykřiknul: “Padá hvězda!” a něco jsi přál?
Jak je to dávno co jsi řekl mámě: “Děkuji” ?
Kdy naposled jsi se podíval někomu do očí? Anebo se zeptal “jak se vede” se skutečným zájmem a ne ze slušnosti a bez čekání na odpověď šel dál?
Kdy naposled jsi nastavil tvář dešti? Teď rychle utíkáš aby ti nepromoknul oblek za pět tisíc.
Těch věcí je spousta, takových, které jsou tady pořád, ale ty je nevnímáš. Stačí otevřít oči, dívat se a pozorovat, taky poslouchat a naslouchat a prožívat.
Pořád se honíš za dalším a dalším cílem, trofejí. A když něčeho dosáhneš, chceš zase něco jiný. Nevychutnáš jsi to co jsi získal, ani jak jsi toho dosáhl. Pořád hrabeš a hrabeš. A málokdy víš co vlastně máš. Všechno i to co získáš i ta cesta k tomu cíly je naplněné emocemi, skus je procítit. Koukni co všechno máš, kolik věcí jsi nashromáždil, kolik cílů či met jsi dosáhl. Co při tom cítíš? Máš k nějaké té věci vzpomínku, která tě rozesměje? Třeba i rozpláče? Víš proč děláš to co děláš? Víš co ti to dává po citové stránce? Naplní něco, co kolem sebe máš taky tvoji duši, nebo jenom bankovní konto?
Kdy chceš vstřebat všechny ty emoce, které se kopí a ty je skládáš do zamčeného šuplíku ” až na to zbude čas? Na konci, až ti budou odbíjet? Pak se koukneš na to – co máš, čeho jsi dosáhnul, možná lehce, možná přes hrbolatou cestu, a na druhé straně ” co jsi cítil, kolik emocí tebou skutečně prostoupilo.
Víš co znamená láska, štěstí, smutek, pláč, smích..? NE? Špatná bilance..

ACH…ČO TO BOLO?! OTOČILA SA, PRIŽMÚRILA SVOJE UŽ AJ TAK DOSŤ TENKÉ OČI A SNAŽILA SA V TEJTO STRAŠIDELNEJ POLOTME POHĽADOM NIEČO ZACHYTIŤ. ČLOVEK TO BYŤ NEMOHOL, VEĎ SVOJU DEDINU OPUSTILA UŽ DÁVNO. BOLELA JU SPOMIENKA NA PRIATEĽKU, KTORÚ PRÁVE PÁLIA NA NÁMESTÍ. VRAJ ČARODEJKA. VEĎ SPOLU VYRÁSTALI. OD MALIČKA SA SPOLU HRALI A ONI JU TERAZ UPÁLILI. DOKONCA VLASTNÝ RODIČIA JEJ ZAPÁLILI DREVO POD NOHAMI. JE SMUTNÉ AKO ĽAHKO ĽUDIA VŠETKÉMU UVERIA. NEMOHLA SA NA TO POZERAŤ. MUSELA UJSŤ. A TO VŠETKO IBA PRETO, ŽE SA RADA ZDOBILA. BOLA TAKÁ KRÁSNA S TÝMI NÁHRDELNÍKMI. RUKA JEJ SIAHLA DO VRECKA A NAHMATALA MALÚ SVETLOZELENÚ SKLENENÚ GULVÔČKU, KTORÚ JEJ IBA PREDNEDÁVNOM DAROVALA. RADA SA NA ŇU POZERALA, PREHADZOVALA SI JU V PRSTOCH, ALE NAJRADŠEJ SLEDOVALA JEJ TIEŇ, KTORÝ NA ZEMI VYZERAL AKO ZELENKASTÁ ŠKVRNA. UŽ MNOHOKRÁT NÍM NAHÁŇALA MRAVCE. TÁTO SPOMIENKA V NEJ VYVOLALA NA KRÁTKY OKAMIH ÚSMEV.
VZÁPÄTÍ SI VŠAK SPOMENULA, ŽE PRESNE TAKÚ ISTÚ GULVÔČKU NOSIEVALA KAHLAN NA KRKU. A KÔLY PRESNE TAKEJ A AJ MNOHÝM ĎALŠÍM MUSELA ZOMRIEŤ. KVÔLI TAKEJ HLÚPOSTI. ALE VEĽMI DOBRE POZNALA MIESTNEHO KŇAZA A TAKTIEŽ VEDELA, ŽE SPOLČENIE SA S DIABLOM BOLA IBA ZÁMIENKA NA UPEVNENIE MOCI A STRACHU U PROSTÝCH ĽUDÍ. PRI POMYSLENÍ NA TO VŠETKO SA JEJ ZDVIHOL ŽALÚDOK. … čítať ďalej

Dobrý sluha – zlý pán. Život i smrť. Každý element, aj oheň, má množstvo podôb.
Ako prvý som si ho vybrala preto, lebo mi je najbližší. Je mi veľmi podobný, je rovnako ako ja živelný. Vrtkavý, meniaci farbu i intenzitu… ako moje nálady. Zbĺknuť a rýchlo zhasnúť, také boli aj moje lásky. Za zlými ľuďmi a skúsenosťami som vždy pálila mosty. Mnohí mi vraveli, že robím chybu, no ja som nevedela inak. Jednoducho to tak bolo. Keď ale myslím na oheň, nevybavuje sa mi svieca či horiaci les. Vybavuje sa mi táborák, starý dobrý táborák. Obklopená rodinou či priateľmi, sedím u ohňa až kým nezhasne posledný plamienok. Vtedy dáme do rozžhavenej pahreby zemiaky a po tme čakáme. Alebo keď sme ako malé deti vzali čo najdlhšie palice, strčili ich do tlejúcej pahreby a nechali ich aby sa na konci vytvorili žeravé uhlíky a potom sme behali v tme, krútili palice ostošesť a tie robili krásne kolieska a špirály alebo nekonečne rôznorodé obrázky čiar a kriviek. Zbožňovala som to, bol to ako taký malý rituál, behala som, tancovala, krútila sa, nemala som pokoja a robila som to stále znovu, kým sa ešte dalo a rodičia nezavelili koniec. Alebo som bola schopná presedieť hodiny a len tak pozerať do ohňa, fascinoval ma, už odmalička. Dodnes verím, že oheň má zvláštnu moc, aj keď pre iných možno nie, pre mňa určite má. Nikdy som nezabudla dať do okna na dušičky sviečku, keď som si spomenula na svojho deda, ktorý je už len v mojom srdci a spomienkach. A odvtedy, čo jeden človek môjmu srdcu blízky nenašiel cestu späť domov, dávam sviečku do okna každý večer, aby svoju cestu opäť našiel. Aj preto má pre mňa tento živel nevídaný význam a bude mať do konca môjho života.

Pevná zem pod nohami, vrtká pôda, korene. Druhým elementom je zem. Vybavuje sa mi neuveriteľne červená pôda, prelet nad Austráliou, vybavujú sa mi piesky s borovicovými lesmi a každoročné dovolenky na Záhorí. Tá vôňa borovíc je dodnes v mojej mysli. Vybavuje sa mi skala, po ktorej som sa roky liepala ako malé dieťa, a ktorá spôsobila to nespočetné množstvo jaziev na mojich kolenách. Alebo skalnaté hory, a podo mnou kam len oko dovidí samé lesy. Alebo prechádzanie bosými nohami po čerstvo pokosenej tráve…Alebo množstvo ílu a piesku, keď naši známi kopali studňu a tá radosť, keď konečne natrafili na vodu… Zem je podstata, máme v nej zapustené korene. Tam sa začína naše ja, u koreňov. A do zeme sa aj vrátime, keď už nebudeme existovať v tejto realite. Vždy som vedela ako chcem skončiť, rozprášená na svojom obľúbenom mieste, ale ešte stále neviem kde zapustiť korene. Som ako vytrhnutý strom. Korene mám, ale pôda je príliš sypká a mäkká, nemôžem ísť do hĺbky, všetko ostáva na povrchu. Nenašla som miesto, kam by som nadobro zapustila korene, alebo miesto, s ktorým by som bola naveky spojená. Asi som pútnik, pôda ma nedokáže zviazať. Zem, ktorá pre iných znamená kľud, bohatstvo, ale aj záhubu, je element, ktorý je mi vzdialený. Ocením ho asi až vtedy, keď nájdem živenú pôdu a nadobro, slobodne a oddane sa k nej pripútam.

Nevyhnutný k dýchaniu, ale aj prenášajúci množstvo smrteľných baktérií. Vôňa po letnej búrke, vôňa ihličnatého lesa, materinej dúšky, špecifická vôňa miest, ktoré milujem… Vietor, ktorý osviežuje za sparných letných dní, ktorý v zime zasekáva drobné ľadové kryštáliky do tváre ako tisíce ihiel. Vzduch je teda tretím elementom. Viaže sa mi s lietaním, vždy som závidela vtákom, že môžu tak vysoko lietať. Zažila som to len raz, keď som sa vzniesla vysoko nad oblaky, videla východ i západ slnka, malajzijské plantáže a červenú austrálsku pôdu, nekonečne hlboké more, nočne osvietené Sydney a búrku tak úžasnú, že na ňu nezabudnem celý svoj život. Vzniesla som sa do vzduchu ešte veľakrát, ale nie t tomto svete. V svete snov, kde som lietala ako vták, ľahučká ani pierko, kade sa mi chcelo. Ale to sa mi nestáva často. Chcela by som, aby sa mi o lietaní snívalo častejšie, ale snom človek len tak ľahko nerozkáže. Fantázii ale môže. Bola som raz na jednej zrúcanine hradu, ktorý bol postavený na vysokom strmom brale a pod tým bralom len hustý čierny les. Bola som tam v zime, krajina bola čiernobiela a bolo počuť sem tam škrekot vrán, ktoré ešte neodleteli zbierať odpadky do mesta. A ja som sa vyštverala čo najbližšie k zrázu a pozrela sa dole, do hĺbky. Zatúžila som premeniť sa na vranu, rozovrieť krídla, pustiť sa strmhlav dole bralom a míňať tie ostré vcholce ihličnatých stromov len o milimetre, nechať sa unášať silou vetra, a cítiť ho na celom tele. Skoro sa mi hlava zatočila. Skúšala som to aj na iných miestach, no tak silný pocit ma nepremkol už nikde inde. Možno malo to miesto zvláštnu moc, možno sa niekto predo mnou odvážil a skočil…sama neviem, čo to viselo vo vzduchu, no chcela by som to ešte raz zažiť. Rozprestrieť krídla a letieť nevedno kam.

Pitná i zamorená, teplá a studená, nevyhnutná na prežitie aj smrteľná Tsunami. Štvrtým elementom je voda. More, jazero, rieka, voda z vodovodu. Ako úplne prvé sa mi vybavuje plávanie psím štýlom, to som mala asi dva roky a šinula som si to nevediac plávať za svojim otcom do vody. A plávala som…svojim psím štýlom. A prežila som a naučila sa nakoniec vcelku obstojne plávať. Psí štýl som mala možnosť obkukať od nášho psa, patril celou dušou do našej rodiny, miloval vodu rovnako ako my. Chodievali sme sa kúpať na jazerá a bágre a ja som sa potápala a pozorovala ako náš pes zaberá pod vodou, ako sa mu plávacie blany naťahujú a ako srandovne sa mu pohybuje srsť. Vždy bol z toho vyplašený, keď som mu zmizla pod vodou, ale ja som si nemohla pomôcť, pokušenie bolo príliš silné. Potápanie mi ostalo, keď som mala dvanásť rokov, boli sme pri mori, a moje jediné fotky sú vo vode, hlavou pod vodou a z vody mi vykúkali len nohy od kolien k chodidlám. Nechali sme sa hojdať vlnami, potápala som sa po mušle a naposledy len tak, od radosti. Vymyslela som totiž niečo oveľa lepšie. Plávala som ďaleko od brehu, aby ma videli len ryby a plávala som len tak, ako ma príroda stvorila. Nechala som sa láskať, potápala sa a pod vodou pozorovala hladinu a slnko, ktorého dotieravé lúče sa snažili dostať všade. Milujem vodu, je nespútaná, ale aj kľudná, je taká akou by som chcela byť. Konečne by som chcela nájsť svoj kľud, pohodu, pomalé tempo a čistotu. Voda si vždy nájde cestičku a nakoniec dokáže vyhĺbiť široké a silné koryto, síce pomaly ale isto.

Materinská, otcovská. Bratská, sesterská. Dávajúca, berúca. Krutá, nežná. Verná, neverná. Skutočná, vymyslená. Hriešna, čistá. Začínajúca, zomierajúca. Sebecká, nesebecká… žiadny z elementov nemá toľko podôb. O láske sa už toho toľko popísalo, že ľudia pomaly prestávajú chápať čo vlastne znamená. Všetci ju premieľajú ako im príde pod hubu, až stráca význam. Všetci o nej hovoria, ale málokto ju vo svojom srdci naozaj úprimne cíti. Okrem toho, je až príliš osobné o nej vravieť a aj tak by som nepovedala nič nové. Netreba hovoriť, treba cítiť.

Je len jedno miesto, kam sa vo svojich spomienkach vraciam. Len jedno miesto, ktoré tak dokonale poznám. Bola som malé dievčatko, keď sme tam prišli prvýkrát, ale moje srdce k tomu miestu primklo tak, že si každučký detail pamätám aj dnes. Oáza kľudu a pohody, kam vkročilo len zopár ľudských nôh. Príroda tak krásna a voľná, že sa na ňu nedá zabudnúť. Ja sama sa tam vraciam, keď nemám kam ísť, keď si potrebujem odpočinúť a nechce sa mi bezcielne blúdiť niekde po meste. Stačí na to len privoňať k vrecúšku s materinou dúškou, lebo presne tak to miesto vonia. Vôňa poľných kvetov sa mieša s vôňou smrekových lesov. Pamätám si všetko. Hrachor sfarbený do ružova, fialova i biela, ktorý sa krútil pozdĺž celého plotu, pyžamové fialovobiele krokusy, belaso natreté polorozpadnuté drevené dvere aj obrovskú zelenú kaď, do ktorej sme zachytávali dažďovú vodu. Bordovo-čiernu farbu linolea v kuchyni, usporiadanie postelí aj izbu, do ktorej sme nesmeli chodiť. Nemali sme ta chodiť, lebo v nej kedysi bývala pani domu a moja babička si nepriala, aby sme tam niečo vyparatili. No aj tak sme tam ako deti chodili, ale k tomu miestu sme chovali posvätnú úctu. Zatiaľ čo sa po celom dome vinula vôňa babičkiných koláčov, sušených hríbov či malinového džemu, v tej jednej miestnosti to vždy voňalo inak, voňalo to tam akosi mdlo. Bolo tam cítiť, že tam nikto nežije, aj keď bola izba udržiavaná. Stále tam bolo strašne chladno, aj napriek tomu, že sa tam kúrilo. Ako som rástla, mohli sme do tej izby začať chodievať a postupne sa z nej vytratilo všetko čaro, už to nebolo to čo to bývalo. Kúzlo bolo preč. … čítať ďalej

Sledovanie, udavačstvo, neočakávané zatknutia a každodenné verejné popravy si medzi ľuďmi v odboji vyberali krutú daň.

Nikdy nezabudnem, ako som kvôli prevzatiu šifrovanej depeše navštívil môjho druha, profesora literatúry a slovenského jazyka, v jeho staromládeneckom byte. Bola už hlboká noc, otvoril som si vlastným kľúčom.

Prekvapila ma tma a podozrivé ticho. Predsa vedel o mojom príchode. Z kabáta som vybral pištol a potichu ju odistil. Prechádzal som opatrne miestnosť po miestnosti, pripravený na najhoršie.

Našiel som ho v hale. Sedel schúlený v kúte pri krbe, oheň kreslil na jeho strhanej tvári bizarné obrazy. Vyplašeným pohľadom blúdil po miestnosti, pátrajúc po najmenšom náznaku nebezpečenstva. Mňa si vôbec nevšímal.

“Onomatopoje”, šepkal vysušenými perami. “Ono ma to poje.”

Ozvena môjho kroku sa ozývala po celej katedrále. Bolo v nej zima. Dýchol som si do dlaní a para z môjho dychu sa mi rozplynula okolo tváre. Dýchol som ešte raz. Pozoroval som paru, ako sa vzniesla do vzduchu a postupne zmizla.
Potreboval som únik. Pred celým svetom, pred mojím životom. Neverím v Boha, a napriek tomu som vošiel sem, do tejto veľkej, tichej gotickej katedrály. Prechádzal som hlavnou loďou. Nikde nebolo ani živej duše. Majestátne ticho prerušovala iba ozvena môjho kroku. Cítil som sa strašne maličký oproti vysokým pilierom po stranách hlavnej lode, z ktorých na mňa hľadeli kamenné sochy rôznych svätcov. Míňal som ich pohľady, ako som míňal aj farebné odrazy svetla sklenených vitráží, ktoré pred mojimi očami rozohrávali nekonečnú symfóniu farebných tónov a obrazcov. Vo vzduchu sa miešala vôňa kadidla s dohasínajúcimi sviečkami, ktoré zapaľovali pozostalí a prosebníci pri oltároch v bočných lodiach. Prechádzal som sa po prázdnej katedrále. Vysoko nado mnou sa týčila mohutná klenba a rozmýšľal som ako takéto niečo mohli v postaviť bez techniky. Potom vyšiel zo sakristie starý muž a motal sa okolo hlavného oltára. Pozrel na mňa. -Čakáte na spoveď?- opýtal sa.
-Nie,- odpovedal som trochu rozpačito. Muž kývol hlavou a začal zapaľovať veľké sviece. Otočil som sa a zamieril k východu.
… čítať ďalej

Čiernu oblohu pokrytú ťažkými mrakmi preťal ohnivý blesk.V okamžiku sa krajina rozžiarila jasným bielym svetlom. A vtedy si uvedomila, že je neskorý letný večer. Ten večer, v ktorý sa schyľuje k najtemnejšej víchrici tohto obdobia. Bolo dusno a teplo. No ona mala pocit akoby bola ponorená do ľadovej vody. Ohnivý blesk opäť preťal oblohu. Začína pršať. Rozbehla sa rýchlejšie. Jej cieľom bol mohutný vrch týčiaci sa rovno pred ňou. Zaťala päste, privrela oči a bežala ako šíp. Musela sa k nemu dostať skôr ako padne súmrak, aby ju Mandu nedostal.

Privrela oči a klesla na kolená s nemým výkrikom na perách. V jej tmavých očiach sa zračila magická posadnutosť. Biele zuby, navonok tak krehké ale schopné svojou ostrosťou kruto sa zaťať do tela svojej obete.Výkrik, ktorý ostal v jej tele ňou otriasol. Opäť vyskočila. Rozbehla sa, ale akási prekážka ju prinútilao nehybne stáť. Bolesť, ktorá ju premkla celým telom ju na okamih zmenila na dokonalú kamennú sochu. Usmial sa pri zvuku kvíliaceho železa a otočil sa, aby si vychutnal ten obraz. Sklopila zrak pod silou jeho pohľadu, ktorý prenikol do jej myšlienok.
“Nečítaj ich ! ” – vykríkla a otvorila oči.
… čítať ďalej