Zavřete oči
hudba kolem zní
vydýchněte
poslouchejte jenom melodii
a vlastní dech
a představte si hořící svíčku
Co vidíte, co cítíte?
Hravé stíny co tančí kolem?
Množství a rozmanitost barev ohně?
Teplo co se vlní vzduchem?
Nebo kapky tajícího vosku?
Je tolik možností
tolik představ
není to jenom hořící předmět.

A život je o tom,
o detailech,
o množství uhlů pohledu
o fantazii
o umění dívat se
dívat se a pozorovat
pozorovat a vnímat
cítit
..
žít.

Převrhla se sklenka
víno se rozlívá
bílý ubrus už není bílý
do sněhu kape krev
a slzy mrznou na tvářích
Měsíc se směje škodolibě
stíny růžím kradou vůni
a motýlům prach z křídel
Zvedám prázdnou sklenku
lásce připíjím
na rtech povzdech
a v očích polární zář..

“Věděl jsem, že se to nepodaří…”
Erin se na lůžku podepřel o loket. “Sami dva jsme příliš slabí, abysme prorazili tak starou a silnou kletbu. Já jsem stařec a ona… zbývá toho na ni příliš… Musíme pozvat ostatní. Všechny.”
Dveře se otevřely a do srubu vstoupil ustaraný Ezero.
Erin se pokusil vstát. “Je něco s An Daren?”
Lovec klesl na židli “Je docela v pořádku. Jen se cítí unavená.”
“Aby ne. Vlku, musíme bojovat dál.”
Bělovlasý jen potřásl hlavou.
“Dore,” šaman se obrátil ke svému příteli, “musíš poslat pro Hera z klanu Petar- Leg, Jervaise z Tuboriz, pro terrskou Aglu a Šitu z Lieten. Nikdy to nedokážeme sami.”
Dor mu položil ruku na rameno. “Klid, bratříčku. Hlavně se musíte dát do pořádku. Těch pár dní to vydržíme i o plackách, když to bude nutný.”
Ezero začal neklidně přecházet po místnosti. “Myslíš, že Anda je na to dost silná? Je ještě mladá a nepřipravovala se dost dlouho.”
“Jestli je dost silná?” Erin udělal rukou odmítavý posunek. “Kdyby měla vedle sebe lepšího partnera, byla by kletbu prorazila. Vydala ze sebe víc Síly, než se běžně pokládá za možné. To já už slábnu. Já stárnu. Brzo bude Anda jediným šamanem v Aspě. Ne já jí, ale ona mě kryje záda, a to není správné.” Erin smutně sklonil hlavu. “Neměl jsem se o to vůbec pokoušet. Zbytečně jsem ji ohrozil. Mohl jsem zabít naději, kterou Aspa má…”
Ezero přistoupil k lůžku a pevně mu stiskl ruku. “Nemusíš si nic vyčítat, udělal jsi, co bylo v tvých silách, bratře. To vím.”.
Hlouček lovců kolem dvou vyhublých otrhaných mužů se zlobně zavlnil. Vyzáblý žlutooký chlapík s dlouhým černým copem zasténal, když ho roh lučiště zasáhl do zad a potom se úporně rozkašlal.
“Nechte je!” štěkla velitelsky Anda.
Lovci se neodvážili protestovat. Ode dne vlčího rituálu jí všichni projevovali úctu, která náleží šamanovi. Její tetováním změněná tvář ostatně nelákala k žertování. Snad po straně šeptali, snad nadávali, snad se děsili, ale poslouchali. … čítať ďalej

Chladné kvapky dažďa vytrvalo bičovali krajinu ponorenú do temnoty bezmesačnej noci. Ich hypnotický koncert však nedokázal prehlušiť ten hrôzostrašný hrdelný výkrik ktorý sa mu vydral z úst. Zvuk pri ktorom sa otriasli i hrubé kamenné múry jeho komnaty. Stál pri veľkom okne a jeho telo sa kŕčovito chvelo. Bledá pokožka ozdobená kvapkami dažďa kontrastovala s čiernou kožou jeho odevu. Z tých hlbokých a chladných lesklých očí bolo cítiť bolesť. Bolesť zúfalstva, samotu, smútok. Kŕčovito zvieraná dýka prešla čepelou po dlani. Kvapky krvi splývali s dažďom a dopadali na studenú kamennú dlážku. Výraz v jeho očiach sa nezmenil. Nezmenil sa ani pri pohľade na mŕtve telo mladej služobnej ležiace na chladom kameni podlahy. Pomalým pohybom oblizol prúžok krvi stekajúcej mu po prste. Jeho tep sa eštš viac zrýchlil. Ťažký strieborný pohár preletel miestnosťou a rozbil veľké nástenné zrkadlo. Vriaca bolesť mu trhala vnútornosti, akoby sa jeho duša drala von z jeho tela, snažila sa ujsť. Chcel sa rozplakať, podeliť sa aspoň s tichom o svoj žiaľ, prejaviť aspoň trochu ľudskosti. Nedokázal to. Výraz jeho očí bol i naďaľej chladný a prázdny. Stál sám. Plný smútku a nenávisti voči ľuďom, plný zatrpknutosti a hnevu voči sebe. Sám, hoc medzi tisícmi, so svojou túžbou. Tak veľmi by chcel na svoej chladnej tvári opäť ucítiľ ten nežný dotyk jej dlane. Pocítiť zase úsmev. Jeho nechty sa kŕčovito zarývali do kameňa múru. Tichom noci sa ozval ďaľší výkrik. S každou ďalšou dopadajúcou kvapkou si viac a viac uvedomoval, že ten pocit ktorý ho robil šťastným už nikdy neucíti.
Začína svitať…

Sklonila hlavu, polkla slzy a vykročila do těžké šedé mlhy. Porážka. To, co pokládala za svůj život zmizelo v nenávratnu. Trpěla. Celý ten čas. Ale její kůže byla teplá. Dokázala cítit, smála se. Doufala. Tenkrát.
Totální kapitulace. Její těla chladlo. Měla by ještě trochu plakat. Dokud může. Naposledy. Vzpomněla si na zaklínání, kterým vybízeli inkvizitoři čarodějnice k pláči. “Zaklínám tě pro hořké slzy, jež naším Spasitelem, Ježíšem Kristem, byly pro naší spásu prolity, abys, jsi -li nevinna, prolévala slzy a jsi-li vinna, abys je neprolévala.” Kde vlastně četla nebo slyšela ta slova? Kým byla v čase? Její slzy vyschly docela. Trpce se ušklíbla. Jak jen si mohla být tak jistá? Teď jí černý led studil do bosých nohou.. Vrátila se domů. Neodvolatelně.
Vypadal unaveně. Popelavě snědá kůže napjatá na lícních kostech. Těžké temné vlasy visící kolem úzké tváře. Jeho rty zkřivil úsměv.
“Dcera z ženy” zasmál se. “Myslíš? Myslíš?”
“Pane.” Zašpičatělé uši a oči bez duhovek. Byla mu podobná. Podobná.
“Můj Pane, já se narodila z …” “Mlč, čekal jsem dost dlouho. Ty nemáš s lidmi nic společného. To si pamatuj. Tvá krev, sama nemoc. Ty jsi jejich osamění, jejich strach. Těžký sen za noci, bolest na jejich prahu. Vrať se.” zasyčel. “Vrať se a nech do sebe vstoupit někoho z nich. Budou ti umírat mezi nohama. V hrůze. Uvidíš, jak jejich zvratky tečou po tvým břiše. Vrať se. Budou tě nenávidět a budou se tě stranit. Vrať se. Budeš je děsit a studit. Ty nejsi jedna z nich.”
Jeho oči se zle zaleskly. “Vrať se. Třeba ti někdo z nich udělá dítě.” Ušklíbl se. Pak stiskl rty. Lidské dítě. Z davu vybuchl hysterický ječivý smích. Ona. Dítě. Bolest. Povstal. Jeho ruka jí neslitovně smýkla na zem. “Pane” řekla znovu. … čítať ďalej

Posledné slnečné lúče si s námahou hľadali cestičky medzi korunami stromov. Listy zo stromov nepravidelne padali k zemi a vytvárali na nej pestrofarebný oranžovo – červený koberec. Urastený mladík pomaly stúpal lesným chodníčkom. Dlhé hnedé vlasy mal zopnuté koženou šnúrkou, vyšuchané rifle mu končili poniže kolien. Jeho vyšportované a opálené telo zdobilo len pár amuletov na krku. Striaslo ho od zimy. Vytiahol si z ruksaku obnosené čierne tričko s dlhým rukávom a za pochodu ho na seba navliekol. Pozrel na hodinky. O chvíľu by mal doraziť na miesto.
Zastal a zhlboka sa nadýchol. Obzrel sa za seba, či za ním niekto nejde. Les pomaly utíchal. Vytiahol z vrecka pokrčený balíček marlboriek a zapálil si jednu cigaretu. Vysoké vojenské topánky sa mu zabárali do mäkkej pôdy pod nohami. Asi po štvrť hodine ho cestička doviedla na okraj lesa a vynoril sa na veľkej lúke obkolesenej menšími kopčekmi. Uprostred lúky stála drevenica.
Z kamenného komína sa tiahol do výšky biely dym. Napriek šeru ešte v diaľke rozoznával ľudské postavy okolo budovy. Niekto otočený smerom k západu stál na vedľajšom kopci, s rukami vystretými k oblohe pozeral na nebo. Ďalšie dve osoby sa pohybovali okolo ohniska. Mladík rázne vykročil vpred. Postavy sa na chvíľu zastavili a sledovali prichádzajúceho muža, potom ďalej pokračovali vo svojej práci. Keď prichádzal k drevenici,
vôbec si ho nevšímali. Jeden z nich mal čierne dlhé vlasy
a briadku, druhý bol ostrihaný úplne nakrátko.
“Nazdar,” pozdravil ich.
Ten s čiernymi vlasmi na neho pozrel, no nič nepovedal.
“Nájdem tu niekde Armaina?”
“Vo vnútri,” odvetil.
“Dík.” … čítať ďalej

Ako každý, z posledných pár rokov, som i tento rok obdržal dopis do vlastných rúk od Okresnej Vojenskej Správy ( ďalej len OVS ).
Nebolo by na tom nič neobvyklé keby neprišiel v neobvyklom čase. List OVS bol naozaj plný prekvapení. Hoci bol list odoslaný pred 3 dňami , na hlavičke listu bol dátum spred troch mesiacov. Úradník mi v liste stroho oznámil že moja žiadosť o odklad civilnej vojenskej služby sa ruší a že vojenskú službu nastúpim dňom najbližšieho odvodoého termínu.
Ešte viac ma však prekvapil dôvod tohoto rozhodnutia. Keďže dňom 31.juna 2001 nie som študentom FEI STU v Bratislave, budem odvedený. Zaujímavé však nie je ani tak doba za akú ma OVS odhalila, ale fakt že som študentom nikdy nebol a dokonca som neabsolvoval ani prijímacie skúšky na túto školu a už vôbec nie fakultu. Mojím jediným previnením bolo že som poslal prihlášku, pred tromi rokmi.
Pracovníci OVS mi oznámili že to je jedno, a tak či onak musím priniesť potvrdenie o návšteve školy, hociakej. Vraj kvôli evidencii a aby mali dôkaz že som študentom. Takže aby som uspokojil OVS musel som priniesť zo školy papier formátu A5 na ktorom bolo napísane jednou vetou že som študentom danej školy čo bolo potvrdené okrúhlym červeným razítkom aka pečiatkou.
Načo však tento zdrap každý rok získavam je mi doteraz záhadou. Nemôže predsa slúžiť ako dôveryhodný doklad o stúdiu, kedže obstarať si takýto papier nie je naozaj problém. A toť paradox, kedže si OVS daný doklad nakoniec aj tak overí v databáze študentov ktorú každoročne od škôl dostáva, naozaj nechápem načo je potrebný kus papiera ktorý podla definície pre OVS nemá žiadnu informačnú hodnotu kedže danú informáciu už majú..
aký je vlastne zámer úradov/úradníkov keď od nás žiadajú nepreberné množstvo potvrdení ..určite to nebude ich starosťou o to aby výrobcovia razítok/pečiatok mali čo jesť…

Zaklonila hlavu a s povzdychom vykročila do neznáma.
Cítila mrazivý chlad v mysli, a nechcela sa mu brániť.
Oheň, čo tlel v jej duši vyžaroval iskru nádeje na prebudenie, ale nemal ho kto v tej chvíli rozdúchať.
Temné oči krvilačných príšer ju zobliekali zo šiat aby sa mohli pokochať na jej nahom tele, pokrytom krvavými ranami bolesti.
Slzy padajúce z jej veľkých smutných očí sa pri dotyku s chladným kameňom menili na čierne perly.
Čierne perly smrti, ktoré zbierali tie krvilačné prišery a naberali cez ne svoju silu.
V okamihu keď získajú moc nad jej posledným výdychom bude patriť iba im.
Kroky ju viedli samé k tej čiernej veži týčiacej sa do výšin na mohutnej skale.
Pokúšala so dovidieť na jej vrchol, no nebolo to možné. Šedý opar mámivej hmly obklopoval jej auru, ktorá strácala farbu života.
Nemyslela čo sa stane ak dôjde k tej veži. Ako sa dostane hore. Vie len že je tam jedno veľké schodisko, ktoré musí zvládnuť.
Nikto, čo počula sa ešte nedostal až hore.
Strhla sa keď akýsi tvor sa dotkol jej bosých nôh. Bol chladný a slizký. Nejaká jašterica. Zbadala perlu a vrhla sa po nej. Pár sekúnd na to sa zmenila na štvornohého dravca ceriaceho ostré zuby rovno jej do tváre.
Roztrhal by ju na kúsky keby mohol. Ale bránili mu v tom ostatné príšery. – Ona nie je pre nás. – Musí sa dostať k tej veži. – … čítať ďalej

Pekleníčky a Pekelníci,
dňa 6.9.2002 uplynul rok od prvého zobrazenia stránok HELL.sk.
Za ten čas sme zaznamenali 21180 návštev, 151 289 klikov, otvorili 38 167 stránok a preniesli 3145346 KBajtov údajov. Keď som pridával prvý príspevok netrúfal som si odhadnúť koľko sa ich tu k dnešnému dňu bude nachádzať. Som naozaj milo prekvapený, 163 príspevkov . 64 úžasných básní, 46 strhujúcich prozaických diel, 11 impozantných fotografií, 8 diel kritizujúcich našu “spoločnosť”, 11 búrlivých diskusií, 11 odkazov na zaujímavé stránky a 6 neuveriteľných obrázkov v galérií.

Chcel by som sa aspoň touto cestou poďakovať všetkým prispievateľom, či už autorom príspevkov alebo ich 903 komentárov, a taktiež všetkým ktorý sa podielali a podielajú na vývoji týchto stránok za ich pomoc, nápady ale aj kritiku. ďakujem

Pri tvorbe týchto stránok som nemal nejakú ucelenú predstavu o ich konečnom obsahu, mojou snahou bolo rozpútať diskusiu a nechať ludí aby si obsah tvorili sami, vytvorili si miesto kam sa nebudú len vracať ale v ktorom bude kúsok z nich.
Snáď sme na dobrej ceste … všetko najlepšie HELL.sk

On sedí doma. Je piatok večer a stále nemá žjaden program. Prepína kanál za kanálom, no televízia ho už akosi nebaví. Zvoní mobil. Po chvíli znudeného váhania sa pomalým krokom znesie dolu po schodoch a chystá sa uchopiť telefón. Vtedy, ako naschvál, prestane zvoniť. Stačí však jeden telefonát na číslo volajúceho, a večer má jasnú farbu. Celú šedú od smogu. Bratislavský U-club istí zábavu na celú noc. Pohotovo na seba navliekol čierne nohaviece, voľného strihu, košelu, a oranžové okuliare, schytil autorádio a kľúče od auta a dal sa do pohybu. Počas cesty do u-čka sa z reproduktorov postaršieho VolksWagenu rinie hustý zvuk Silicon Soulu. Pod hradom sa dalo celkom slušne zaparkovať a tak necháva auto blízko vchodu a mizne v šírej tme a cigaretovom dyme. V lete pod zemou nebýva chladno. Ani chladnejšie ako vonku. Predovšetkým je tam sparno a úžasné množstvo tancuchtivých naspeedovaných jedincov. A to všetko na parkete veľkom ako priemerný byt v paneláku (70 m2). Vydýchaný vzduch spolu s nikotínovým zápachom v pľúcach štípe. Oči si túto divnú zmesku národa a plynov, vychutnávajú hneď pri vchode a tak si už na to zvykli. Aj on si už zvyká. Vždy to je otázka prvých pár minút. Pri bare obsluha skáče a snaží sa uspokojiť každú bytosť túžiacu po nápoji ” počnúc sódou, pokračujúc exotickou zmeskou biliniek, a končiac chemikáliami utajeného pôvodu, a niekoľkými druhmi tvrdého alkoholu s nápisom “high explosive ” 70%!”. Žiadne pivo. … čítať ďalej

obklopený nocou hoc stojím tu sám
stvorenia všetky od seba oháňam
dotknúť sa jedného chcel som a chcem
jedine toho však dotknúť sa nemôžem

hoci som hriesnikom modlím sa k bohom
aby mi dopriali iba ten dotyk jeden
bytosti ktorej odraz je v oku mojom
splnili kusok sna, po ktorom prahnem

za jeho teplom vystieram ruky
za svetlom vo tmách , necítiac muky
nôž bodnutý do chrbta, snáď spomaliť ma chcel
ani tento ma však zastaviť nevedel

znova a zas bezvádne na zem padám
zatváram oči, do svojho sna sa vnáram
ležím tu nehybne, v daždi a tme
na perách mojich úsmev však tkvie….