Sedem dní do zimy.
Príliš chladno na rýmy.
Plazia sa mrazy
a všetko sa kazí.
Aj moje psyché
je zvláštne tiché.

Sedem dní do zimy.
to nie sme ani my,
kto zabudol v snehu
teplú ľudskú nehu
a s úsmevom vlka
vlastný kríž si stĺka.

Sedem dní do zimy.
Z ohňa sa zadymí
a opäť zhasne,
stmavnú básne
a nič sa nezmení, … čítať ďalej

Noty…

On hra Ti v praci tiche piesne,
tony, noty, znaky presne.
Mysli na to ze raz prides,
zostanes s nim, neodides.

On vie ze je to len zelanie,
jedine, co mu dnes vecer opat ostane.
No aj tak on sklada noty pre teba,
ci je den, noc, a ci nedela.

Slova vsak uz iny pise,
list na strome sa kolise.
Pokorne on hudbu meni,
zostane on radsej v tieni.

Tisko hrajuc na piano,
cakat na to letne rano…

Spanok…

Zaspavam a ticho do hlavy mi vnika,
uz len budik na stole si tika,
Skusam najst v tom zvuku rytmus,
no v hlave hviezdy, zavrety cirkus.

Pomaly dycham, srdce mi bije,
ono jedine kazdu noc tu zije.
Myslienky pomaly tam odchadzaju,
v risi snov sa o miesto uchadzaju.

Chcem sa ti snivat tak daleko cestovat,
tvoju tvar ti dychom pomaly zohrievat.
Perami hladit ta jemne po tvari,
ako voda steny v pohary.
… čítať ďalej

Len sa rozhodnut…

Uz prisiel ti do cesty opat ten den,
ked vsetko vyzera zas sta by sen.
Rano vstanes slnko vodou miesas,
unavu na stlpy, ludi vesias.

Dalsi den co mozog trapi,
kadial ist a co tak stratit.
Mozno vlast, ved bude nova,
chladna, drza, trojtyzdnova?

Tu facku vietor ustedri ti,
smutok srdce zachvati ti.
Chladne fuka, v plucach pycha,
coraz tahsie sa ti dycha.

Nie si chory no a myslis,
nad priepastou ze zas visis.
Cakat dalej a ci prebehnut,
nie…..
Len sa rozhodnut…

Blizko a predsa tak daleko…..

Si so mnou v mojich myslienkach,
jak bodky a kridla na lienkach.
Po prste lezies, slovka nepovies,
samota picha ako jez…no viem, ze za to nemozes.

Nebyt mojich snov o krajsom byti,
spomienka ma za srdce chyti.
Ked som s tebou, stal ci kracal,
so srdcom v dlaniach pokorne klacal.

Slza v oku, kratky sen,
cierne slnko, cierny den.
Nadej svitne, tma tu zhasne,
s tebou byt je vzdy tak krasne.

Sen sa skoncil, slnko je uz vysoko,
si tak blizko a predsa tak daleko….

Hodina mŕtvych pomaly odbíja
a ja cítim ten nepoznaný strach.
Hodina keď všetko živé,
premieša sa v bolesť, tiene a prach.

Posledná cigareta odhodená do hmly,
v ústach jej horskosť ešte doznieva.
Počujem len zvuky nočných svetiel,
anjel smrti svoju skazu rozsieva.

Jeho očami na náš svet sa dívam,
vidím veci čo nevidel som pred tým.
Vsak zajtra ráno prebudím sa,
a tomu čo videl som, neuverím…

Tajomná tvár, krvavé stopy,
bezmocné telá, nejasný sen.
Hľadám to, čo nikdy nebolo,
zelený lúky, slnečný deň.

Nepamätám si život pred tým,
nepamätám posledný smiech.
Nemám svetlé miesto v duši,
len jeden dávny tmavý hriech.

Myšlienka zajtrajška ma desí,
Bože zmysel života mi vráť.
Satan vlastní moju dušu,
a ja smrti prestávam sa báť.
… čítať ďalej

Planéta už nekričí o pomoc, zmierila sa s osudom.
Vyšťavená ľudskou chamtivosť, ticho čaká na zánik.

Nevnímame záplavy, nevnímame hroziace živly,
Akože nevnímame, aby sme sa mali dobre…
Pracovné postupy navádzajú k deštrukcii zeme,
Ale radšej byť ticho ako zmeniť svoje pohodlie.
Záplavy sú slzy zeme.

Uragány jej povzdych.
Prežieraš sa každý večer a tvoji bratia umrú hladom,
Pohodlnosť a nesúciť pohltili tvoju podstatu.
Si jeden z ďalších nenápadných zabijakov,
Daj mi adresu a pošlem ti ďakovný dopis.

Zabíjajme zem , veď ona nás ohrozuje…

1.
Je ráno. Ďalšie smutne nostalgické ráno, ktoré ma núti do plaču. Nič nie je také, aké to bývalo. Už nikdy viac nebude. V podstate to chápem, no aj tak sa s tým nedokážem zmieriť. Ako je to možné? Prečo práve ja? Čo je na mne iné ako na ostatných? Mám tie iste dve ruky, tie iste dve nohy a tak isto len jednu hlavu a predsa….A predsa už čoskoro zomriem…
2.
Chodím po ulici a je mi zle. No viem, že lepšie už nebude. Všetky tie “akože” šťastné duše ma míňajú a jedine čo im v hlavách víri sú banálne myšlienky a hlúpe emócie. Nechápu to a nikdy to nepochopia. Sú zaslepení vo svojej momentálnej, hrozne premenlivej situácii. A predsa stačí pár slov a pochopia. Pochopia, že všetky tie ilúzie reality, ilúzie ako “Som šťastný, som smutná, závidím mu” sa v jedinom okamihu rozpadnú na prach a zostane len absolútna prázdnota. Absolútne nič, bez rozdielu, prázdno bez hraníc, bez opakov a bez pochopenia. Je to len zopár slov, no pritom majú takú silu.Za chvíľu zomrieš…

3.Je to problém celého úbohého ľudstva. Stavia obrovské stavby, zhŕňa si veľký majetok, žije tak, ako by mal žiť večne a zomiera tak, ako by ani nevedel, že sa už všetko končí. Mŕtvym je jedno, koľko toho našporili, či koľko času strávili nad ničotnými nezmyslami .Nechcú nič a predsa chcú všetko. Oni to ešte nechápu no ja už bohužiaľ áno. Noc strieda deň a ten zas ďalšiu temnotu, no stále tomu neujdeme. Kedykoľvek môžeme zomrieť…
… čítať ďalej

Prožít s tebou ještě jednu noc
plnou doteků a krásných slov,
usínat s polibkem tvých rtů
zahalena teplem tvého těla.
Vzbudit se ještě jednou
na tvé pohlazení a vůni kafe
se šlehačkou a skořicí.
Ještě jednou abys pro mě
spíval a hrál,
ještě jendou cítit lásku tvou.
Toužím aspoň ještě jednou
milovat tě,
být ti vším..
Teď už zůstala bych..

Jsem jako klaun,
co se zvonečky na špicích bot
předvádí Vám jak štěstí vypadat má.
A vy všichni, ukazujíc na mě prstem
vysmýváte se mi trpkým smíchem.
Smějte se! Nevíte a nepochopíte,
proč má duše pláče,
jste na druhé straně té klauní masky.

Ale co se stane,
když voda smyjě líčidla.. ?