Strácím se v tobě
jak kapka deště v moři.
Mé sny jsou již
rozmazané v mlze,
v síti tvých chtíčů
pomalu ztrácí barvy.
Já oči zavírám a váhám jestli zůstat,
jestli chci obětovat vše
i to co je za hranicí mě samotné.
A kvůli čemu?
Kvůli tvé hlouposti,
kvůli prchajícímu citu?
A říkám “NE”,
a utíkám spolu se svými
touhami barvy hledat.

Teď scházíš mi,
a ten pocit jako by mi
někdo poskákal po duši
Ti nezapomenu.

Naučím sa šepotom klamať ti do očí, uvidím, čo potom, či sa to neskončí…
A tak padám, príčiny pádu spoznávam. Neľutujem! A keby aj tebe sa nespovedám!
S tebou, či bez teba? Radšej ostanem sama! Šťastie poskladám si z lupeňov ruží,
na svete sú aj iné veci, po ktorých neustále túžim.
Padám a stále nieèo hľadám. Málo toho viem, prečo ” to ti nepoviem.
A tak padám, hlúpe básne ďalej skladám.

Plačúci a doránaný svet, plný našich klamstiev.
Vädnúce kvety a oklamaný ludia. Úbohé snívanie…

Smetisko bezduchej nádeje, opakujúce sa dookola,
nechcení, nepozvaní hostia…

Zabudnuté skutky minulých rokov, trpká práca otrokov.
Slová znejúce od znova, bolo nám toto naozaj treba?

Melanchólia jesene,
vkráda sa pod kožu,
ja pery utápam,
v horúcom čaji.
Na dne je obrazec
z čajových lístkov
vešti mi z nich
čo šepká vietor.

Nechcem už viac cítiť tú prázdnotu,
ktorú cítim, keď zapĺňam
riadky slovami.
Netúžim čakať na krásne ráno,
ktoré sa skončí studenou tmou.
Tvoje slová sú ako diablove hádanky,
ktoré nikdy neuhádnem.
nepíš mi smutné pesničky
na cigaretové škatuľky,
ja ich pokrčím a rozhádžem.
Nesnaž sa preplietať prstami po
tenkých strunách nádeje,
ja tvoje hranie nepočujem.
Nepočujem bolesť z tvojich slov,
som mŕtva ” nechcem viac silu
z tvojich rozliatych snov.

Dalsie prázdne ráno v tomto smutnom meste
teplý dázd uz stíchol a voda rýchlo tecie
v kanáloch si rincí po velmi známej trase
poznám ju uz naspamät, ako vlastné dlane

kazdý den je len stará spomienka
prekvapí ma snád len tvoja poznámka
ze sa nieco deje, ze uz nie som v svojej kozi
co viac ti mám povedat, ked pre mna sa uz vsetko koncí

vsetko je len sen a mna uz snívat nebaví
ale zobudit sa nemôzem, môj zivot to sú predstavy
uz si iba matne spomínam co bola skutocnost
skoncilo to v den, ked som pochopil vasu spolocnost

je to den, kedy som zomrel

V prachu nekonečného ticha,
kde sa hráš na námorníka,
zvláštne ticho panuje.
Krv sa valí po stenách,
tú hru asi nepoznáš.
Budeš prvý a tak náhle sám,
akoby ta diabol dorážal.

Zobudíš sa v dalšej diere,
co sa stane uvidíme…

Dohráš tu hru dokonca a zabiješ lakomca.
Potom lahko ako vták dierku do hlavy si prevàtaš!
Bude koniec, bude tma,
skoncí moja temná hra.

v tichosti noci nežne sa jagá
sťa tisíc ihlíc do kože bodá
krása toť pohľadieť
srdce priam plesá
žial tomu môjmu už
chvieť sa dnes nedá
ľudia k nej vzliadajú
a tešia sa svitu
mne je však prekliatím
a ja som ním svetu
chvália si ticho
vraj nebeský kľud
ten však mne kazí
tlkot ich sŕdc
svetlo jej nehreje
a prichádza chlad
tieňami noci
prichádza strach
červená kropaj
jagá sa v svite
posvätnost noci ?
mojich pier úsmev
a potom len ticho

Stála Pivná skala
hlavy roztrieskala vojakom
tak im nabásnili
o poklade snili dvojakom
navštívili hore
kemp, čo sídli v Hore kráľovej
vojnu oslávili
až do noci vyli mandľovej

Umyli si nože
z tej krvavej Božej seansi
a i keď sú vraždy
tak žiť musí každý, sá-ám si
nikto nebude ťa
strážiť, nie si dieťa bezmocné
iba tvoje činy
sú ti ruky z hliny pomocné
… čítať ďalej

Aj tu, viac ako 50 metrov pod pod povrchom zeme počuť zavýjanie vlkov. Z temnoty zeme sa ozýva aj bolestno- radostný plač, krik a zhon. Zrazu sa ako bubon ozve ďalší hlas…detský. “Hurt, nestoj tam ako solný stĺp a podaj my ten kožuch!!!” zaziapala elfská žena snažiaca sa prekričať ten lomoz. Trpaslík, zvierajúci porisko svojej sekery, nezvyčajne vysoký (Tento mal okolo 175 centimetrov, na jeho druh neuveriteľne veľa), robustný, trošku baculatý a jeho dlhé zlaté vlasy (Ktoré splývali z bradou) mal zapletené do vrkočov sa rýchlo načiahol po krásnom, jemnom kožuchu, podal ho elfke, ktorá doň novorodené dieťa zabalila. “Toto je váš syn” povedal ešte raz ten elfský zvučný ženský hlas- pôrodníčky Melliah. “Dám mu meno Draug- lebo keď sa narodil vlci vyli ” [Draug = Vlk] povedala z posledných síl unavená elfská žena, a hlava jej klesla na lôžko. Vlci prestali vyť. Zomrela. “Nie!!! Veď ona nemôže zomrieť, je elfka!!!” z plačúc povedal Hurt kľačiaci pri tele svojej nehybnej ženy. “Dobre vieš, že môže” povedala Melliah, a snažila sa aby to vyznelo ľahostajne. “Dala mu svoj život. Keď si ju priniesol bolo neskoro, jed bol príliš silný. Môžeš byť rád že žije aspoň malý.” dodala napokon, pozerajúc sa do hlboko modrých Draugových očí. Začala sa zberať na odchod a tak ju Hurt z malým v náruči vyprevádzal. … čítať ďalej

Tento výtvor sa mi podaril, je taký ako ja- BLÁZNIVÝ!!!!
Našiel som sa na zemi, bol som mokrý od slizu, na ktorom som ležal. Prebudil som sa do vlhkej, sivočiernej kruhovej miestnosti. Boli tu dva páry- teda 4 dvere. Boli modrej, červenej, zelenej a bielej farby. Pripomenulo mi to elementy, alebo karty(♠♣♥♦) ktoré ma vždy fascinovali. Potom ma napadlo, že je to celé sen, pretože sa z diaľky ozvali ozvenou zosilené keltské bojové piesne a nado mnou ako žiarovka dominovalo slnko, z neodmysliteľnou flotilou planét, hviezd, mesiacov a im podobným svinstvom. Spravil som krok ku červeným dverám, a predo mňa padol z Marsu krásny meč z nejakého červeného kovu, ktorý sa zákerne blyšťal. Zdvihol som ho, a pocítil chlad i silu a energiu tohto nástroja smrti. Tento sen sa mi začínal páčiť. Vždy som mal rád meče, ale boli na mňa moc drahé. Spravil som ešte tri kroky smerom k červeným dverám a keďže boli bez kľučky, potlačil som celou dlaňou smerom odo mňa. Začul som “TSS!!!!” a neuróny mi môj dohad o pár stotín potvrdili. Tie dvere neboli namaľované načerveno Piccasom, ale OHŇOM!!!! Boli do červena rozpálené! Zvrieskol som. Môj hlas prehlušil oslavné piesne a tupo sa ozýval miestnosťou. Pripadal som si ako ten chlapík v Sám doma. Kurva! Mohol som si to myslieť. Keď počiatočná eufória prebehla, odškubol som si z trička cár látky a obmotal ruku. Ale bolo mi divné, že z nich nesálalo teplo! A ani pľuzgiere mi nenaskočili. To by malo nie? Teda aspoň to by tvrdil náš fyzikár a tvrdím to aj ja. Takže to skúsim inak. Ďalší môj obľúbený element bola voda a tak som opatrne pristúpil k modrým dverám. Jasné. Boli studené ako dve kocky ľadu vedľa seba. Opľul som ich a slina ešte ani neopustila moje ústa, a už bola na vodík a kyslík zmrznutá. FUJ, vypľul som ju a z cinknutím sa rozbila o dlážku. Pristúpil som teda k bielym. “Toto by mal byť vietor” povedal som pre seba samého sám sebe. Otvoril som ich a silný víchor ma odvial do stredu miestnosti. Letel som asi 3-4 metre a pád mi z pľúc vyrazil dych a z ruky meč. Postavil som sa a celé moje telo pretekalo o to, čo bude viac bolieť. Ako rozhodca budem mať ťažké rozhodovanie. Dobre. 3 zo 4 mám za sebou. … čítať ďalej