Na periférii Mesta žil svoj osamelý a smutný život starý muž. V malej podkrovnej miestnosti s jedným oknom, jednou stowatovou žiarovkou, posteľou a malým ČB televízorom na nočnom stolíku sa večne vznášal pach varenej ryže a znechutenia.

V ten deň však bola nevetraná miestnosť akási čistejšia a prázdnejšia ako inokedy. Starý muž vstal, otvoril okno a zapol televízor. Z vonku k nemu doľahol nevšedný ruch, nech, ľahostajne sa rozvalil pred práve bežiace správy a dopozeral ich do konca. Potom chvíľku sedel, akoby mu dochádzalo čo videl. Pomaly vstal, obliekol si svoj somrácky roztrhaný kabát, nasadil klobúk a vyšiel do krásneho dňa.
Hlavné ulice aj malé uličky boli zaplavené ľuďmi a autami. Prúd sa pohyboval pomaly, občas zastal, no smer bol jasný, všetci mierili z Mesta. …podľa predpovedí hlavnej náboženskej veštiarne i vedľajších pobočiek, podľa proroctiev, ktoré len včera nadobudli zmysel… Starec vykročil z dverí na ulicu a zamieril presne opačným smerom ako ostatní.
Plietol sa ľuďom do cesty, zavadzal im na ich úteku. A oni ho nenávideli, kričali naňho, strkali a opľúvali. Miestami sa zdalo že tí ľudia stratili svoju ľudskosť, že ten neprítomný a šialený výraz v ich tvárach znamená, že sa stali zvieratami. Miestami starec videl ušliapané deti či psov, ktorí boli príliš pomalí či len príliš malí a nestačili tempu všeobecného pohybu. Miestami míňal vyrabované výklady opustených obchodov, miestami si niekto cestu pred sebou kliesnil samopalom. No to neboli veci, ktoré by ho zaujímali a tak kráčal ďalej. …všetky predpovede a tiež hviezdy, karty a kamene hovoria o jednom: dnes, presne na poludnie nastane koniec sveta, práve v našom meste… Časom, ako sa pomaly približoval k centru, prúd začal slabnúť, dav ľudí sa zmenšoval a pribúdalo opustených áut uviaznutých v premávke. Aj počasie sa menilo ? obloha sa zatiahla a začínal fúkať nepríjemný vietor. … čítať ďalej

“Věděl jsem, že se to nepodaří…”
Erin se na lůžku podepřel o loket. “Sami dva jsme příliš slabí, abysme prorazili tak starou a silnou kletbu. Já jsem stařec a ona… zbývá toho na ni příliš… Musíme pozvat ostatní. Všechny.”
Dveře se otevřely a do srubu vstoupil ustaraný Ezero.
Erin se pokusil vstát. “Je něco s An Daren?”
Lovec klesl na židli “Je docela v pořádku. Jen se cítí unavená.”
“Aby ne. Vlku, musíme bojovat dál.”
Bělovlasý jen potřásl hlavou.
“Dore,” šaman se obrátil ke svému příteli, “musíš poslat pro Hera z klanu Petar- Leg, Jervaise z Tuboriz, pro terrskou Aglu a Šitu z Lieten. Nikdy to nedokážeme sami.”
Dor mu položil ruku na rameno. “Klid, bratříčku. Hlavně se musíte dát do pořádku. Těch pár dní to vydržíme i o plackách, když to bude nutný.”
Ezero začal neklidně přecházet po místnosti. “Myslíš, že Anda je na to dost silná? Je ještě mladá a nepřipravovala se dost dlouho.”
“Jestli je dost silná?” Erin udělal rukou odmítavý posunek. “Kdyby měla vedle sebe lepšího partnera, byla by kletbu prorazila. Vydala ze sebe víc Síly, než se běžně pokládá za možné. To já už slábnu. Já stárnu. Brzo bude Anda jediným šamanem v Aspě. Ne já jí, ale ona mě kryje záda, a to není správné.” Erin smutně sklonil hlavu. “Neměl jsem se o to vůbec pokoušet. Zbytečně jsem ji ohrozil. Mohl jsem zabít naději, kterou Aspa má…”
Ezero přistoupil k lůžku a pevně mu stiskl ruku. “Nemusíš si nic vyčítat, udělal jsi, co bylo v tvých silách, bratře. To vím.”.
Hlouček lovců kolem dvou vyhublých otrhaných mužů se zlobně zavlnil. Vyzáblý žlutooký chlapík s dlouhým černým copem zasténal, když ho roh lučiště zasáhl do zad a potom se úporně rozkašlal.
“Nechte je!” štěkla velitelsky Anda.
Lovci se neodvážili protestovat. Ode dne vlčího rituálu jí všichni projevovali úctu, která náleží šamanovi. Její tetováním změněná tvář ostatně nelákala k žertování. Snad po straně šeptali, snad nadávali, snad se děsili, ale poslouchali. … čítať ďalej

Chladné kvapky dažďa vytrvalo bičovali krajinu ponorenú do temnoty bezmesačnej noci. Ich hypnotický koncert však nedokázal prehlušiť ten hrôzostrašný hrdelný výkrik ktorý sa mu vydral z úst. Zvuk pri ktorom sa otriasli i hrubé kamenné múry jeho komnaty. Stál pri veľkom okne a jeho telo sa kŕčovito chvelo. Bledá pokožka ozdobená kvapkami dažďa kontrastovala s čiernou kožou jeho odevu. Z tých hlbokých a chladných lesklých očí bolo cítiť bolesť. Bolesť zúfalstva, samotu, smútok. Kŕčovito zvieraná dýka prešla čepelou po dlani. Kvapky krvi splývali s dažďom a dopadali na studenú kamennú dlážku. Výraz v jeho očiach sa nezmenil. Nezmenil sa ani pri pohľade na mŕtve telo mladej služobnej ležiace na chladom kameni podlahy. Pomalým pohybom oblizol prúžok krvi stekajúcej mu po prste. Jeho tep sa eštš viac zrýchlil. Ťažký strieborný pohár preletel miestnosťou a rozbil veľké nástenné zrkadlo. Vriaca bolesť mu trhala vnútornosti, akoby sa jeho duša drala von z jeho tela, snažila sa ujsť. Chcel sa rozplakať, podeliť sa aspoň s tichom o svoj žiaľ, prejaviť aspoň trochu ľudskosti. Nedokázal to. Výraz jeho očí bol i naďaľej chladný a prázdny. Stál sám. Plný smútku a nenávisti voči ľuďom, plný zatrpknutosti a hnevu voči sebe. Sám, hoc medzi tisícmi, so svojou túžbou. Tak veľmi by chcel na svoej chladnej tvári opäť ucítiľ ten nežný dotyk jej dlane. Pocítiť zase úsmev. Jeho nechty sa kŕčovito zarývali do kameňa múru. Tichom noci sa ozval ďaľší výkrik. S každou ďalšou dopadajúcou kvapkou si viac a viac uvedomoval, že ten pocit ktorý ho robil šťastným už nikdy neucíti.
Začína svitať…

Sklonila hlavu, polkla slzy a vykročila do těžké šedé mlhy. Porážka. To, co pokládala za svůj život zmizelo v nenávratnu. Trpěla. Celý ten čas. Ale její kůže byla teplá. Dokázala cítit, smála se. Doufala. Tenkrát.
Totální kapitulace. Její těla chladlo. Měla by ještě trochu plakat. Dokud může. Naposledy. Vzpomněla si na zaklínání, kterým vybízeli inkvizitoři čarodějnice k pláči. “Zaklínám tě pro hořké slzy, jež naším Spasitelem, Ježíšem Kristem, byly pro naší spásu prolity, abys, jsi -li nevinna, prolévala slzy a jsi-li vinna, abys je neprolévala.” Kde vlastně četla nebo slyšela ta slova? Kým byla v čase? Její slzy vyschly docela. Trpce se ušklíbla. Jak jen si mohla být tak jistá? Teď jí černý led studil do bosých nohou.. Vrátila se domů. Neodvolatelně.
Vypadal unaveně. Popelavě snědá kůže napjatá na lícních kostech. Těžké temné vlasy visící kolem úzké tváře. Jeho rty zkřivil úsměv.
“Dcera z ženy” zasmál se. “Myslíš? Myslíš?”
“Pane.” Zašpičatělé uši a oči bez duhovek. Byla mu podobná. Podobná.
“Můj Pane, já se narodila z …” “Mlč, čekal jsem dost dlouho. Ty nemáš s lidmi nic společného. To si pamatuj. Tvá krev, sama nemoc. Ty jsi jejich osamění, jejich strach. Těžký sen za noci, bolest na jejich prahu. Vrať se.” zasyčel. “Vrať se a nech do sebe vstoupit někoho z nich. Budou ti umírat mezi nohama. V hrůze. Uvidíš, jak jejich zvratky tečou po tvým břiše. Vrať se. Budou tě nenávidět a budou se tě stranit. Vrať se. Budeš je děsit a studit. Ty nejsi jedna z nich.”
Jeho oči se zle zaleskly. “Vrať se. Třeba ti někdo z nich udělá dítě.” Ušklíbl se. Pak stiskl rty. Lidské dítě. Z davu vybuchl hysterický ječivý smích. Ona. Dítě. Bolest. Povstal. Jeho ruka jí neslitovně smýkla na zem. “Pane” řekla znovu. … čítať ďalej

Posledné slnečné lúče si s námahou hľadali cestičky medzi korunami stromov. Listy zo stromov nepravidelne padali k zemi a vytvárali na nej pestrofarebný oranžovo – červený koberec. Urastený mladík pomaly stúpal lesným chodníčkom. Dlhé hnedé vlasy mal zopnuté koženou šnúrkou, vyšuchané rifle mu končili poniže kolien. Jeho vyšportované a opálené telo zdobilo len pár amuletov na krku. Striaslo ho od zimy. Vytiahol si z ruksaku obnosené čierne tričko s dlhým rukávom a za pochodu ho na seba navliekol. Pozrel na hodinky. O chvíľu by mal doraziť na miesto.
Zastal a zhlboka sa nadýchol. Obzrel sa za seba, či za ním niekto nejde. Les pomaly utíchal. Vytiahol z vrecka pokrčený balíček marlboriek a zapálil si jednu cigaretu. Vysoké vojenské topánky sa mu zabárali do mäkkej pôdy pod nohami. Asi po štvrť hodine ho cestička doviedla na okraj lesa a vynoril sa na veľkej lúke obkolesenej menšími kopčekmi. Uprostred lúky stála drevenica.
Z kamenného komína sa tiahol do výšky biely dym. Napriek šeru ešte v diaľke rozoznával ľudské postavy okolo budovy. Niekto otočený smerom k západu stál na vedľajšom kopci, s rukami vystretými k oblohe pozeral na nebo. Ďalšie dve osoby sa pohybovali okolo ohniska. Mladík rázne vykročil vpred. Postavy sa na chvíľu zastavili a sledovali prichádzajúceho muža, potom ďalej pokračovali vo svojej práci. Keď prichádzal k drevenici,
vôbec si ho nevšímali. Jeden z nich mal čierne dlhé vlasy
a briadku, druhý bol ostrihaný úplne nakrátko.
“Nazdar,” pozdravil ich.
Ten s čiernymi vlasmi na neho pozrel, no nič nepovedal.
“Nájdem tu niekde Armaina?”
“Vo vnútri,” odvetil.
“Dík.” … čítať ďalej

Zaklonila hlavu a s povzdychom vykročila do neznáma.
Cítila mrazivý chlad v mysli, a nechcela sa mu brániť.
Oheň, čo tlel v jej duši vyžaroval iskru nádeje na prebudenie, ale nemal ho kto v tej chvíli rozdúchať.
Temné oči krvilačných príšer ju zobliekali zo šiat aby sa mohli pokochať na jej nahom tele, pokrytom krvavými ranami bolesti.
Slzy padajúce z jej veľkých smutných očí sa pri dotyku s chladným kameňom menili na čierne perly.
Čierne perly smrti, ktoré zbierali tie krvilačné prišery a naberali cez ne svoju silu.
V okamihu keď získajú moc nad jej posledným výdychom bude patriť iba im.
Kroky ju viedli samé k tej čiernej veži týčiacej sa do výšin na mohutnej skale.
Pokúšala so dovidieť na jej vrchol, no nebolo to možné. Šedý opar mámivej hmly obklopoval jej auru, ktorá strácala farbu života.
Nemyslela čo sa stane ak dôjde k tej veži. Ako sa dostane hore. Vie len že je tam jedno veľké schodisko, ktoré musí zvládnuť.
Nikto, čo počula sa ešte nedostal až hore.
Strhla sa keď akýsi tvor sa dotkol jej bosých nôh. Bol chladný a slizký. Nejaká jašterica. Zbadala perlu a vrhla sa po nej. Pár sekúnd na to sa zmenila na štvornohého dravca ceriaceho ostré zuby rovno jej do tváre.
Roztrhal by ju na kúsky keby mohol. Ale bránili mu v tom ostatné príšery. – Ona nie je pre nás. – Musí sa dostať k tej veži. – … čítať ďalej

On sedí doma. Je piatok večer a stále nemá žjaden program. Prepína kanál za kanálom, no televízia ho už akosi nebaví. Zvoní mobil. Po chvíli znudeného váhania sa pomalým krokom znesie dolu po schodoch a chystá sa uchopiť telefón. Vtedy, ako naschvál, prestane zvoniť. Stačí však jeden telefonát na číslo volajúceho, a večer má jasnú farbu. Celú šedú od smogu. Bratislavský U-club istí zábavu na celú noc. Pohotovo na seba navliekol čierne nohaviece, voľného strihu, košelu, a oranžové okuliare, schytil autorádio a kľúče od auta a dal sa do pohybu. Počas cesty do u-čka sa z reproduktorov postaršieho VolksWagenu rinie hustý zvuk Silicon Soulu. Pod hradom sa dalo celkom slušne zaparkovať a tak necháva auto blízko vchodu a mizne v šírej tme a cigaretovom dyme. V lete pod zemou nebýva chladno. Ani chladnejšie ako vonku. Predovšetkým je tam sparno a úžasné množstvo tancuchtivých naspeedovaných jedincov. A to všetko na parkete veľkom ako priemerný byt v paneláku (70 m2). Vydýchaný vzduch spolu s nikotínovým zápachom v pľúcach štípe. Oči si túto divnú zmesku národa a plynov, vychutnávajú hneď pri vchode a tak si už na to zvykli. Aj on si už zvyká. Vždy to je otázka prvých pár minút. Pri bare obsluha skáče a snaží sa uspokojiť každú bytosť túžiacu po nápoji ” počnúc sódou, pokračujúc exotickou zmeskou biliniek, a končiac chemikáliami utajeného pôvodu, a niekoľkými druhmi tvrdého alkoholu s nápisom “high explosive ” 70%!”. Žiadne pivo. … čítať ďalej

Otvorila oči a zahľadela sa na maľbou pokrytý strop. Démonický motív ju nadchol tak, že si nevšimla pár očí, ktorý ju pozorne sledoval z tmavého kúta hrobky. Sledovala nežnú krivku ženského tela, ktorú drsne objímal trojhlavý netvor. Nebol to drak, ale akýsi kríženec draka a pekelného mandu, ktorý nevychádza na denné svetlo. Každá hlava sa dívala do očí tej panny, ktorá sa v nemom výkriku zmierila so svojím osudom. Pozornejšie sa zahľadela na maľbu. Tá žena mala jej podobu. Samozrejme, veď je to jej hrobka.
Nadýchla sa a opatrne posadila. Bola vzrušená od nedočkavosti, čo ju čaká a či môže víjsť na denné svetlo. Nechcela sa stať obyčajným zombiem, ktorého osudom je požierat zdochliny a žiť v lesoch.

Pred siedmimi okmi ked odišiel sa takto podobne prebudila po prehýrenej noci na neznámom zámku, kam ju pozval jej priateľ. Netušila, že patrí k nim, ale v okamihu keď to zistila, zosnovala svoj plán ako sa vrátiť k nemu. Nemohla vedieť, že kým premena bude dokonalá musí obetovať päť rokov svojho života, pretože hostiteľ čo s ňou spravil obrad premeny nebol ešte dospelý. Ešte, že mala inštinkty, ktorí ju zachránili od smrti a vedela čo má robiť. Ďakovala v duchu za jeho poučné slová keď spolu sedávali a rozprávalii sa o ich podstate. Bola mladá naivná, tešila sa a brala to ako nový svet. Až v jeden deň zmizol a viac sa neukázal. Nevycházala von zo svojho zámku, nestretávala sa s ľuďmi svojho druhu. Služobníctvo si už zacalo šepkat hrôzostrašné príbehy. Báli sa to povedať nahlas. Nakoniec im platila za ich služby a nebol ak nim krutá. Zmietali ňou pocity beznádeje a zmätene uvažovala, či je to správna cesta. Cítila, že niekde v diaľave na ňu stále myslí. Možno aj vedel čo spravila. Dúfala len že ho ešte uvidí skôr ako sa jej zmocní mandu. Potom by už nemala žiadnu nádej.
… čítať ďalej

Odišla … Zostali po nej iba otvorené dvere a závan hrôzy. Ešte pozmenila osudy zopár ľuďom. V okamihu , ako ich opúšťala, si to ešte neuvedomovali, až potom …
Potom, keď pocjopili, že jedného z nich si vzala so sebou. Naveky…
Smútok so zatrpknutosťou si podali ruky a zmocnili sa ich duší.
Spomienky na toho, kto pred nimi ležal s jej pečaťou na tvári , im zväčeoval moc.
Slzy rodiace sa v oku hlásali všetkým, že terz vládne smútok. Nikto nad ním nemá moc. Okrem … Čas !
Od oakmihu keď ona odišla, začal sa piesok v preýpacích hodinách pomaly presýpať, a keď sa dosype čas zvíťazil a smútok bude musieť ustúpiť. Eli im v duši ostane hlboká jazva, ktorá sa nikdy nestratí …

Posledný pohľad venoval jej krásnym očiam. Nevídané, ako môže niekto spať s otvorenými očami. Nehýbala sa. Možno je aj mŕtva. Na pár sekúnd ho zamrazilo pri tej myšlienke. Pozorne sa zahľadel na jej prsia, ktoré sa nežne dvíhali a klesali v rytme pomalého valčíka. Spí. Unavená po noci plnej vášne a tanca. Privrel oči, pripálil si cigaru a nechal svoje myšlienky voľne splynúť s časom.

Bol príjemný jarný podvečer. Sedel za stolom svojej pracovne a usilovne čítal nejaké dokumenty. Vzápätí ich s hnevom zhodil zo stola a pripálil si cigaru, pozerajúc pri tom von oknom. Nervózne bubnoval prstami na masívny dubový stôl. O pár hodín už oblečený vo svojom obľúbenom smokingu nastúpil do svojho čierneho jaguára a vyrazil na miestny zámok. Ona ho pozvala na svoj večierok pri oslave jej narodenín. Tešil sa. Hoci ju nevidel sedem rokov. Od toho okamihu keď … Zahnal myšlienky na minulosť a sústredil sa na dnešný večer.

Bola naozaj krásna. Žiarila vo svojich modrých šatách a svojím úsmevom zatieňovala ostatné ženy v sále. Popíjal si svoju whisky, fajčil cigaru a sledoval pohľady mužov ako ju pozorujú. Ako túžobne myslia na to aby sa jej mohli dotýkať a vdychovať vôňu jej parfému z tesnej blízkosti. Každý kto s ňou tancoval mal tú možnosť to skúsiť. Každý kto túžil s ňou tancovať, netrpezlivo striehol na vhodnú chviľu, aby sa mohol zapísať do jej tanečného zápisníka. Každý kto s ňou dotancoval sa odplížil na okraj sály k veľkej mise s punčom, tváriac sa že si z neho naberá, dychtivo vnímal posledné závany opojenia z jej blízkosti. Usmial sa pri spomienke ako robil to isté. Ani nevedel prečo si ho vtedy vybrala. Nechcel teraz na to myslieť. Zhasil v kamennom popolníku zvyšok dohárajúcej cigary a vybral sa pomalým krokom k nej.
… čítať ďalej

Cestou do Aspy se k Andě a Ezerovi přidávali další a další lovci. Někteří nemohli skrýt překvapení, když jim představoval svou přítelkyni. Ohromeně brali na
vědomí její žluté oči, přiléhavé kalhoty a rozhalenou kazajku a za Ezerovými zády hodnotili Andiny půvaby. Při společných lovech zaraženě pozorovali Andu,
která nikdy neminula cíl, která slyšela zvěř, která se zatím pokojně pásla na paloucích daleko od lovců, a váhali mezi obdivem a odporem, když Anda
bleskurychle vyvrhovala úlovek. Pak zmizela počáteční nedůvěra a Anda se začala ztrácet s lovci v lese. Ezero trpěl, když žluté oči spočinuly na někom z jeho
kolegů se zalíbením. Žárlil.
Anda laškovala s lovci trochu drsně a večer u ohně vykládala skandální historky o svých milostných dobrodružstvích. Zlomyslně se těšila z toužebných pohledů,
které k ní vysílali muži po dlouhé osamělé zimě. Vždycky se však vrátila k zamlklému šedovlasému Ezerovi, dílem i proto, že si dovedla představit, co by
následovalo, kdyby to jednoho večera neudělala.
Její vlk jí v tomto ohledu nenechal na pochybách a vysvětlil jí velice jasně, co s ní provede, pokud bude svou náklonnost k jeho kolegům přehánět. Vyslechla
ho tehdy mlčky, měříc si ho zadumaným pohledem. Vlastně mu ani moc nerozuměla, nechápala jeho pohnutky, ani jeho argumenty, protože sama nikdy nepocítila
opravdovou žárlivost, ale přesto se rozhodla vyhovět. … čítať ďalej